Toto je pouze ukázka knihy, kterou si můžete zakoupit zde:

http://www.abdias.cz/duchovni-rust/396-zivot-mesiasa.html

- Arnold G. Fruchtenbaum

Úvod k nemeckému vydaniu 

Tento text vznikol na základe prednášok s názvom „Hlavné udalosti Ježišovho života zo židovského pohľadu". Ďakujeme za priateľské poskytnutie materiálu. 

Text sme redakčne upravili pre knižnú formu. Napriek citlivej korektúre nemôžeme vylúčiť, že sa v ňom nenachádzajú ďalšie chyby, čo sa týka správnej voľby výrazov a pravopisu. Prosíme o pochopenie. 

Wilfried Plock, vydavateľ 

I. DIEL 

Úvod 

Pre správne porozumenie biblických textov je nutné poznať ich historické pozadie. Pri čítaní kníh Biblie ako List Rímskym, Galatským alebo Listy Korintským je dôležité poznať rímsku a grécku kultúru. Lebo dej, opísaný v týchto knihách, sa väčšinou odohral v určitom kultúrnom prostredí. Život Pána Ježiša sa odvíjal nie v gréckom alebo rímskom svete, ale v špeciálnom prostredí - v židovskom svete v prvom storočí nášho letopočtu. 

V štyroch evanjeliách nájdeme správu o živote Ježiša Krista. Udalosti sa diali takým spôsobom, ako sa diali a sú preto tak opísané, ako sú opísané a tak povedané, ako sú povedané, pretože existuje určité židovské pozadie. Poznanie tohto židovského pozadia bolo k dispozícii, ale väčšinou ho cirkev asi od 4. storočia skoro úplne ignorovala. V dejinách viedli ľudia vojny, rozdelili sa cirkvi a založili nové denominácie, a to výlučne pre spory nad krátkymi vetami či slovnými spojeniami, ktoré majú špeciálny židovský význam, ako napríklad „narodený z vody". V tejto knihe budeme vidieť, aký význam má „narodený z vody" v židovských súvislostiach. Prekladatelia sa, žiaľ, zabudli spýtať Žida na význam. Následkom bol fatálny omyl a vznik jedného kompletného cirkevného učenia, vybudovaného na takomto slovnom spojení. V našej knihe sa koncentrujeme zvlášť na úseky života Pána Ježiša, ktoré požadujú znalosť židovského myslenia, kultúry a prostredia. 

Pred mnohými rokmi som študoval v Jeruzaleme Bibliu a zaviedol som 35-hodinový kurz, ktorý sa zaoberal životom Ježiša Krista zo židovského pohľadu. Keď som začal v kurze vyučovať, prejavovali zbory o to veľký záujem, ale nemali k dispozícii 35 hodín času. Tak som zostavil kratší kurz, ktorý má názov „Vrcholy Ježišovho života zo židovského pohľadu". 

Dr. Arnold Fruchtenbaum 

Narodenie a začiatky Ježišovho života 

TJ vo d u Jana (Jn 1,1-18) 

V prvých 18 veršoch Evanjelia Jána je zaznamenaný úvod do Ježišovej biografie. Začína sa veršom: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to slovo." Mnohí vedia, že grécky výraz, ktorý je tu použitý pre „slovo" je „logos". Pretože Ján použil toto špeciálne slovo „logos", väčšina komentárov na začiatku vysvetľuje, čo slovo logos znamená v gréckej filozofii. Môžu vziať do úvahy jednu alebo viac stránok, ale nakoniec prídu k nasledujúcemu záveru: V gréckej filozofii má slovo logos dva významové odtiene, jeden sa týka rozumu a druhý sa týka reči. A pretože Ján slovo logos používa akiste s týmto gréckym významom, komentáre tvrdia, že Ježiš prišiel, aby naplnil významové obsahy gréckej filozofie. Čo sa týka rozumu - Ježiš je najvyššou ideou Boha, a čo sa týka reči - Ježiš je najlepším vyjadrením Boha. Všetko toto je síce pekné vedieť, ale väčšina exegétov zabúda, že Ján svojím povolaním nebol filozofom, ale judským rybárom. Čo mal v skutočnosti na mysli, nebola grécka filozofia, ale židovská teológia. 

V židovskom náboženskom učení existuje určitý teologický koncept. Rabíni rozpracovali v židovskej teológii tento koncept s názvom „memra". Memra je aramejský výraz, ktorý v preklade znamená „slovo". Keď Ján písal v gréckej reči evanjelium, na preklad slova „memra" použil grécke slovo. Jediné grécke slovo, ktoré tu mohol použiť, bolo slovo „logos". Keď teda píše o logos, nepremýšľa podľa gréckej filozofie, ale podľa židovskej teológie o „memra". Rabíni učia šesť skutočností, ktoré sa týkajú „memra". Všetkých šesť nasleduje za sebou v týchto 18 veršoch. 

Prvá teologická pravda o memra v židovskej teológii Mnohokrát je memra to isté ako Boh, ale mnohokrát je oddelená od Boha. Vo všetkých svojich spisoch sa rabíni nepokúšajú vysvetliť tento zdanlivý rozpor. Ako je možné, že memra je to isté čo Boh a zároveň môže byť oddelená od Boha? Tvrdia, že obe výpovede sú pravdivé, a tak ich nechávajú vedľa seba. Presne to isté robí Ján v 1. verši, keď hovorí „Slovo bolo u Boha". Oddeftije memra od Boha, a keď píše „Boh bol to Slovo", hovorí, že memra a Boh je to isté. Tak isto ako rabíni nepokúša sa Ján tento rozpor vysvetliť, ale stavia obe výpovede vedľa seba. VysvetRije to neskôr vo svojich spisoch pri téme Trojice. Keď memra je niečo od Boha oddelené, nie je myslený Boh Otec a Boh Duch Svätý. Je to ten istý čo Boh, totiž Boh Syn. Len učením o Trojici môžeme vysvetliť tento rabínsky paradox. 

Druhá teologická pravda rabínskej teológie o memra Memra konala pri stvorení. Vždy keď Boh koná tvorivo, robí to cez memru. Boh jednoducho povedal: „Nech sa stane", a uskutočnilo sa to. Všetko, čo dnes existuje, existuje pôsobením memra. Bez memra by nič neexistovalo a ani nebude existovať. Je to presne to, čo hovorí Ján v 3. verši: „Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo." Ján hovorí: Všetko povstalo skrze toho Jedného. A tak nie je nič bez toho Jedného a ani nič nebude. Memra je to pôsobiace a Ten pôsobiaci v stvorení. 

Tretia teologická pravda o memra 

Memra je tak isto Ten pôsobiaci pri záchrane. Vždy keď Boh v dejinách Starej zmluvy zachraňoval, či to bola fyzická záchrana, ako pri vyjdení z Egypta, alebo to bola duchovná záchrana, robil to skrze memra. Memra je konajúce slovo. U Jána 1,12 čítame: ^ile tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno." V tomto verši hovorí Ján, že tí, ktorí v Neho veria a Ho prijmú, budú nazvaní deťmi Božími. Získajú záchranu skrze Toho, ktorý je pôsobiaci pri záchrane. 

Štvrtá teologická pravda o memra 

Memra bol prostriedok, skrze ktorý sa Boh v Starej zmluve stal viditeľným. Tu a tam vzal Boh na seba viditeľnú podobu. Vždy keď to urobil, bolo to skrze memra. Kresťanskí teológovia radi používajú pojem „teofánia", aby popísali viditeľnú podobu Božiu. Ale rabíni majú iný pojem - „šekína". Často je kombinovaný s pojmom sláva. Potom sa hovorí o šekíne - sláve Božej. Jednoduchá definícia šekíny - slávy je nasledovná: Šekína - sláva je viditeľná podoba prítomnosti Božej. Vždy keď sa neviditeľný Boh stal viditeľným, keď Božia prítomnosť mohla byť lokalizovaná, bola tam prítomnosť šekíny - slávy. Vo väčšine prípadov v Starej zmluve sa to stalo tromi spôsobmi: ako svetlo, ako oheň, ako oblak, alebo kombináciou týchto troch. Nebol to jediný spôsob, ako sa Božia prítomnosť zviditeľnila, ale najčastejší. A vždy keď prišiel, prišiel skrze memra. Teda ešte raz: Memra je prostriedok, ktorý použil Boh, aby sa stal viditeľným. 

V Jánovi 1,14 čítame: Ji to slovo stalo sa telom" Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha a bolo Bohom, prijalo v určitý čas ľudských dejín viditeľnú podobu. No v tomto čase sa to nestalo skrze svetlo, oheň alebo oblak, ale tento raz sa to stalo v tele. On sa stal telom a Ján píše ďalej: „...prebývalo medzi nami." Ján tu nepoužíva obvyklé grécke slovo prebývať. Používa celkom iné grécke slovo, ktoré vlastne nie je grécke. Bol to hebrejský pojem, ktorý si Gréci vypožičali. Židia mali slovo „šekína", aby opísali viditeľnú prítomnosť Božiu. Keď prišli Gréci do kontaktu so židovským svetom, stretli sa s týmto slovom a význam sa im páčil. Chceli toto slovo integrovať do svojej reči, lebo v gréckej mytológii prichádzali tu a tam bohovia z Olympu na zem a v rozličnej podobe sa zamiešali medzi ľudí. Gréci však mali malý problém, chýbala im určitá hláska v ich reči. Hebrejčina má písmeno, ktoré označuje hlásku „š". V angličtine sú to dve písmená, v nemčine tri (sch). Ale v gréčtine sa nedá hláska „š" napísať ani kombináciou písmen. V gréčtine existuje tvrdé „s", ale nieto mäkkého „š". 

Gréci slovo „šekína" helenizovali. Grécke slovo na tomto mieste je „skeinei" a znamená stanovať, nie bývať ani žiť. Je t0 presne význam, na ktorý myslí Ján, lebo toto slovo pochádza z knihy Exodus. Ta v 40. kapitole prišla šekína - sláva v podobe oblaku, naplnila svätyňu svätých a stanovala p0 nasledujúce storočia uprostred izraelského národa, až pokým za čias Ezechiela opustila Izrael (Ezech 8-11). 

Teraz sa šekína vrátila späť. Nie vo forme oblaku, ohňa alebo svetla, ale v tele a stanovala uprostred Izraela. A musíme si povšimnúť, že tak ako rabíni, aj Ján spája „šekínu" alebo „skeinei" so slávou Božou: „... a my hľadeli sme na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy" (Ján 1,14). 

Normálne má šekína - sláva okolo seba žiaru. Vyžaruje svetlo. Ale fyzické telo Pána Ježiša pôsobilo ako záclona, takže svetlosť Jeho slávy bola zakrytá. Keď vtedy ľudia videli Ježiša, nevyzeral inak ako iní židovskí muži. Ale v určitý čas Jeho verejného účinkovania sa Jeho sláva zjavila. Stalo sa to na vrchu premenenia. Tu svietilo svetlo slávy Božej von aj cez záclonu: „Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sta slnko a rúcho Jeho zbelelo sťa svetlo" (Mt 17,2). Jeho traja učeníci videli jas Jeho slávy a jeden z týchto troch, Ján, bol autorom kapitoly 1,1-18. Teda píše ako očitý svedok: „...a my hľadeli sme na Jeho slávu" Videl ju na vrchu premenenia. Tak isto ako memra v rabínskej teológii bola prostriedkom ako sa Boh stal viditeľným, stáva sa podobne tu s Jánovým „logos". 

Piata teologická pravda o memra 

Memra je pôvod zjavenia. Vždy keď sa Boh zjavil ftiďom, stalo sa to skrze memra. Všetko, čo vieme o Bohu, vieme skrze memra. Toto tvrdenie je podložené mnohými miestami Starej zmluvy, kde sa píše, že slovo Pánovo zaznelo k tomu alebo onomu prorokovi. Ján píše v 1. kapitole 18: „Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený (Syn) Boží, ktorý je v lone Otcovom, ten (Ho) známym učinil" 

Hlavnou témou Jánovho evanjelia je Ježiš, Mesiáš, Syn Boží. Ale v celom evanjeliu sa nachádzajú dve podtémy: 

1. Konflikt medzi svetlom a tmou 

2. Ježiš Kristus prišiel zjaviť ľuďom Otca 

Preto nám Ján opisuje omnoho viac ako ostatné evanjeliá, čo Ježiš povedal a učil. Zapísal viac kázní, ako je v ostatných troch evanjeliách. A vždy v nich učil Ježiš poznať Otca. Pre tieto dve podtémy opisuje Ján udalosť, kde učeníci prosia Ježiša: „ Ukáž nám Otca." Ježiš odpovedá: „Kto mňa vidí, vidí Otca." Všetko, čo bolo pravdivé ohľadom prirodzenosti Otca, bolo a je pravdivé, aj čo sa týka Syna. Teda poznať Syna znamená poznať Otca. V liste Židom 1,1-3 kladie autor podobný dôraz: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi." A tak je Syn prostriedok zjavenia Otca. 

Šiesta teologická pravda o memra 

Memra je prostriedok, skrze ktorý Boh potvrdzuje svoje zmluvy. Boh uzatvoril v Starej zmluve spolu osem zmlúv. Tri z nich boli s ľudstvom všeobecne, päť špeciálne so židovským národom. Tento posledný aspekt - memra je prostriedok, skrze ktorý Boh potvrdzuje svoje zmluvy - nevyznieva tak jasne ako ostatných päť. Vo verši 17 Ján poukázal (neskôr to v svojom evanjeliu a listoch jasnejšie rozvádza): „Lebo zákon daný bol skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista." 

Doba zákona spočívala na zmluve s Mojžišom. Mojžišovská zmluva bola podpísaná so šekínou - slávou (2M 24,15 a 17). Ale nová doba milosti spočíva na Novej zmluve, ktorá je podpísaná a spečatená vyliatím krvi Ježiša Krista. Keď Ježiš zomrel na kríži, popri mnohých iných veciach, ktoré urobil, podpísal Novú zmluvu. 

Ján v prvých veršoch svojho evanjelia neukazuje, že Ježiš prišiel, aby vyplnil ciele gréckych filozofov, ale že prišiel, aby naplnil židovské mesiášske nádeje. Šesť tvrdení, ktoré rabíni vyslovili o memra, naplnil do bodky Ježiš z Nazaretu. Jánove výpovede môžeme zhrnúť do štyroch bodov: 

Logos, memra, Slovo prišlo vo viditeľnej forme. Svet Ho nepoznal. 

Jeho vlastný židovský národ Ho tiež nepoznal. Jednotlivci zo Židov a pohanov Ho poznali, stali sa deťmi Božími a prijali spásu od Toho, ktorý je pôvodcom spasenia. 

Keď sa ponoríme do rámca židovského prostredia prvého storočia, lepšie spoznáme, prečo sú veci opísané takým spôsobom, ako sú. 

Zvestovanie Z,achariášovi (Lk 1,5-25) 

Tu nachádzame príbeh o Zachariášovi, otcovi Jána Krstiteľa. Nebudeme vykladať všetky detaily odseku, ale zameriame sa len na malé udalosti, ktorým môžeme lepšie porozumieť, poznajúc židovské pozadie. Úlohou Zachariáša bolo kadenie na oltári. Túto ceremóniu robil dvakrát denne. Úloha bola celkom jednoduchá. Musel vziať žeravé uhlie z oltára, ktorý bol mimo budovy chrámu, toto uhlie doniesť dovnútra a dať na druhý oltár, kadidlový oltár. Oltár na kadenie stál pred hrubou oponou, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých. Položil kadidlo na uhlie a z neho vystúpil sladkastý dym, ktorý prenikal cez oponu do svätyne svätých ako príjemná kadidlová obeť pre Pána. Toto robil dvakrát za deň počas dvoch týždňov. Na základe toho, čo sa píše v 3. Mojžišovej 10, keď dvaja synovia Áronovi vykonali túto ceremóniu nepravým spôsobom a Boh ich potrestal smrťou, vzniklo známe učenie rabínov. Keď niekto vykoná tento obrad zle, Boh aj jeho zabije na tomto svätom mieste. To je pozadie Lukáša 1,11: „ Vtedy zjavil sa mu anjel Pánov, ktorý stál z pravej strany kadidlového oltára 

Ešte niečo zo židovského učenia: Rabíni učili, že kňaz, ktorý niečo urobí zle, musí zomrieť. Pred smrťou sa mu zjaví anjel, ktorý nebude stáť na ľavej, ale na pravej strane kadidlového oltára. Keby sa zjavil anjel na ľavej strane, bolo by to v poriadku. Keby sa zjavil anjel na pravej strane, bolo by to znamením, že niečo nie je v poriadku. Bol by to anjel smrti a kňaz už mohol očakávať svoju smrť. Zachariáš práve spaľoval kadid-lovú obeť, keď sa zrazu zjavil anjel na pravej strane kadidlového oltára. Vo verši 12 čítame: „Ako ho Zachariáš uzrel, preľakol sa a pojala ho bázeň." Teraz vieme, prečo sa tak veľmi zľakol. Podľa toho, ako bol učený, očakával smrť. Ale zvesť anjela nebola o súde alebo smrti, bola to zvesť požehnania -posolstvo o novom živote, ktorý má prísť. 

V evanjeliách je množstvo takýchto udalostí. Keď rozumieme židovskému pozadiu, lepšie porozumieme, prečo sa udiali tak, ako sa udiali. 

Zvestovanie Márii (Lk 1,26-38) 

O šesť mesiacov neskôr priniesol anjel Gabriel, ktorý sa rozprával so Zachariášom, posolstvo Márii. Zvestoval jej, že bude matkou Mesiáša. V Lukášovi 1,31 čítame, že Syna, keď sa narodí, má pomenovať Ježiš. Nezávisle od toho, ako toto meno prekladáme, Jeho skutočné meno bolo „Ješua". Je to židovské meno, ktoré súvisí so záchranou. Tu anjel nehovorí, prečo Ho má volať Ješua. Ale u Matúša 1,21, kde hovorí anjel k Jozefovi, vysvetľuje, že sa má volať Ješua, pretože zachráni svoj ľud od hriechov. Tu vidno súvislosť medzi menom Ješua a slovom o záchrane. Jeho meno hovorí o misii zachrániť. Anjel hovorí ďalej Márii, že On (jej Syn) bude ten, ktorý vyplní zmluvu s Dávidom. Gabrielovo posolstvo Márii môžeme zhrnúť do piatich bodov: 

Boh sa stane človekom. 

Bude mať meno Ješua alebo Záchrana. 

Čo sa týka prirodzenosti, bude „veľký". 

Bude Synom Božím. 

Naplní zmluvu Božiu s Dávidom. 

Dávidova zmluva bola jednou z ôsmich zmlúv, ktoré uzavrel Boh v Starej zmluve. Boh prisľúbil Dávidovi štyri večne trvajúce veci: večný trón, večný dom, večné kráľovstvo a večné potomstvo. Všetky tieto štyri veci obsahuje Gabrielovo posolstvo. Prvé kľúčové slovo bolo „trón" a vo verši 32 je napísané: „Pán Boh Mu dá trón Jeho otca Dávida." Druhé slovo bolo „dom", čo v tomto súvise znamená dynastiu; vo verši 33 čítame, že bude panovať nad domom Jákobovým na veky. Tretie slovo bolo „kráľovstvo" a verš 33 končí: „Jeho kráľovstvu nebude konca." Štvrtý pojem bol „večné potomstvo". Pretože panovanie Dávida končí niekým, kto je večný, sú aj ďalšie tri výpovede večné. Vo verši 32 je potomok menovaný ako „Syn Najvyššieho" a na konci 35. verša „Syn Boží". Tieto dve výpovede potvrdzujú potomkovu večnú prirodzenosť. 

Verš 38 hovorí: „Vtedypovedala Mária: Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova! A anjel odišiel od nej." Mária sa odovzdala do vôle Božej. Musela Bohu dôverovať v troch bodoch: Po prvé bola zasnúbená s Jozefom. Keď zasnúbená bola tehotná, museli ju ukameňovať. Po druhé musela dôverovať, že bude ochránená pred spoločnosťou, lebo ako tehotná, ktorá nebola vydatá, bola by z nej vylúčená. Po tretie musela dôverovať, že jej vzťah s Jozefom neutrpí škodu. Vo všetkých týchto bodoch Mária úplne dôverovala Bohu. 

Narodenie Mesiáša (Lk 2,1-7) 

V Písme i mimo Písma existujú štyri dôkazy, ktoré nám pomáhajú datovať rok narodenia Ježiša. Po prvé Herodes Veľký zomrel v štvrtom roku pred Kristom (pred n.l.). Keďže žil, keď sa Ježiš narodil, ohraničuje to časový rámec na jednej strane. Po druhé Quirínius bol miestodržiteľ v Sýrii v roku 8 pred Kristom, keď bolo nariadené sčítanie ľudu v Rímskej ríši. Po tretie nám Josefus podáva úplnú správu o živote Herodesa Veľkého. Píše, že opustil Jeruzalem a prešiel do Jericha v roku 5 pred Kristom a nikdy sa do Jeruzalema nevrátil. Mudrcov prijal v Jeruzaleme. Stretnutie sa muselo udiať prv, ako Herodes opustil Jeruzalem v roku 5. Po štvrté bol Kristus podľa Matúša už asi dvojročný, keď sa mudrci stretli s Herodesom. Keď vezmeme všetko do úvahy, môžeme prijať, že Ježiš sa narodil medzi rokom 7 a 6 pred Kristom, lebo od rozkazu na sčítanie ľudu k jeho uskutočneniu iste uplynul nejaký čas. Znie to ako rozpor, že Kristus sa narodil 6 alebo 7 rokov pred Kristom. Dôvod spočíva v rozličných omyloch pri počítaní. 

Zvestovanie pastierom (Lk 2,8-20) 

Lukáš 2,8: „A boli v tom kraji pastieri, ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo." V Amerike vysielajú v rozhlase mnohé kresťanské programy. Každý rok okolo Vianoc sú tie isté vysielania. Vraj na základe Lk 2,8 sa Ježiš nemohol narodiť 25. decembra. V decembri nie sú ovce s pastiermi na paši. Keď počujeme niekoho takto hovoriť, je zjavné, že ešte nikdy nebol v decembri v Betleheme. Žil som niekoľko rokov v Izraeli a niekoľkokrát som strávil december blízko Betlehema. Tu sú všade ovce a pastieri. Je dobrý čas na pasenie oviec. Oproti Európe alebo USA v Izraeli neprší počas celého roka. Izrael má čas dažďa od polovice októbra do polovice apríla. Od polovice apríla do polovice októbra neprší. Začiatkom októbra sú vrchy a kopce spálené slnkom. Potom príde dážď a v decembri je všetko zelené, preto je vhodný čas na pasenie. Keď ľudia tvrdia, že Ježiš sa nemohol narodiť v decembri, zakladajú svoje tvrdenie skôr na decembrovom počasí v Rusku, ale ono nemá nič spoločného s Izraelom. Nebojujem o potvrdenie dátumu narodenia Ježiša na 25. decembra. Hovorím len, že verš 8 nemožno proti tomu použiť. Zatiaľ čo môžeme povedať, že Ježiš sa narodil medzi 7 a 6 rokom pred Kristom, nemáme informácie, kedy v tomto časovom rozpätí sa to stalo. Teoreticky to mohlo byť aj 25. decembra. Ale mohlo by to byť aj 4. júla. My to nevieme. 

Ale skutočne dôležité je to, čo sa stalo potom. V Lukášovi 2,9 sú zjavné dve veci. 

1. Je to šekína - sláva v starozmluvnej forme svetla. 

2. Je to anjel, ktorý vysvetľuje šekínu - slávu. Posolstvo anjela obsahuje tri veci. Najprv: Nebojte sa zjavenia, ktoré vidíte. Po druhé: Je to znamenie, že sa narodil Záchranca. Izrael mal v dejinách mnoho záchrancov. Sudcovia v Knihe 

sudcov boli všetci záchrancovia. Čo ale robí tohto takým zvláštnym? To vysvetlúje tretí bod. 

3. Záchranca je Kristus, Pán. Je to mesiášsky Záchranca. Pastieri dostali pokyn nájsť dieťa, ale v Betleheme bolo mnoho detí. Ako ho majú nájsť a ako majú vedieť, že je to to pravé dieťa? Vo verši 12 čítame: „A toto vám bude znamením..." Slovo znamenie samo o sebe neobsahuje bezpodmienečne zázrak, ale musí to byť niečo neobvyklé. Sú dve neobvyklé veci, ktoré tvoria toto znamenie. Najprv správa, že dieťa bude ležať v jasliach. Oznamuje pastierom, že ho nepotrebujú hľadať v súkromných domoch, ale v maštali. Maštale vtedy neboli separátne budovy, ako ich majú západní hospodári dnes, ale jaskyne, ktoré boli na vrchoch Judska používané ako útulky. Počas zimných mesiacov, keď veľmi pršalo, mohli v nich stáda nájsť skrýšu, a keď nepršalo, pásli sa vonku. Judskí pastieri -a tu máme osoby, ktoré mali také povolanie - prirodzene vedeli, kde sa jaskyne nachádzajú. 

To nie je ešte celé posolstvo znamenia. Druhá časť znamenia hovorí, že dieťa bude zavinuté v zavinovačkách. Ale tento výraz neznamená plienky - oblečenie pre novorodeniatko. To by nebolo znamenie, lebo by nešlo o niečo neobvyklé. Všetky deti zavíňajú do plienok. Tu použitý pojem slúži aj na označenie pruhu látky, do ktorého zvykli zabaľovať mŕtvoly. Skutočnosť, že dieťa je zavinuté do takých pruhov látky, bola znamením, lebo je to veľmi neobvyklé. Ale prečo tieto pruhy látky? Vedľa jaskýň, ktoré sa mohli používať ako maštale, boli ďalšie, ktoré Židia používali ako hroby. Aby mali všetko poruke, bolo zvykom v jaskyni v dierach v stene - ktoré možno vidieť aj dnes - držať pohrebné rúcho a pásy látky. Keď niekto v Betleheme zomrel, vyniesli jeho telo z mesta a priniesli do nejakej jaskyne, v ktorej sa už nachádzali spomínané pruhy látky. Tu telo zavinuli a potom odniesli na pohrebné pole. Pretože Ježiš sa narodil v jaskyni, použili Jozef a Mária to, čo bolo poruke. A to boli tieto špeciálne pruhy látky. Nemožno si nevšimnúť symboliku: V prvý deň svojho života bol zavinutý do takého istého plátna ako v posledný deň. Táto skutočnosť 

ukazuje na dôvod Jeho narodenia. Všetci, ktorí toto čítame, sme sa narodili, aby sme žili. Pán Ježiš sa narodil, aby zomrel. Toto možno vidieť medzi iným aj na látke, do ktorej bol zavinutý, keď sa narodil. 

Výsledkom anjelových pokynov bolo, že pastieri dieťa našli. 

V Lukášovi 2,17-20 nachádzame prvé židovské uctievanie Mesiáša. Bolo vedené šekínou - slávou. 

Obrezanie Ježiša (Lk 2,21) 

Obriezka je potrebná pre dve zmluvy: 

1. zmluvu s Abrahámom 

2. mojžišovskú zmluvu 

Ale obriezka dostala časom rozličné významy. V zmluve s Abrahámom bola znamením príslušnosti k národu. V mojži-šovskej zmluve bola záväzkom voči zákonu. Preto píše Pavel Galatským a varuje ich, že keď sa dajú obrezať, zaviažu sa plniť všetky príkazy Mojžišovho zákona. 

U Abraháma bola teda obriezka znamením príslušnosti k židovskému národu, u Mojžiša znamením povinnosti plniť zákon. Abrahámovská zmluva zaväzovala len Židov, mojžišov-ská zmluva platila pre Židov i pohanov (prozelytov). Ježiš bol obrezaný na základe oboch zmlúv: zmluvy s Abrahámom, lebo bol Žid, a zmluvy s Mojžišom, lebo bol pod zákonom. Keď Mesiáš zomrel, ukončila sa mojžišovská zmluva a zanikol dôvod pre obriezku Židov aj pohanov. Oproti tomu je zmluva s Abrahámom večnou zmluvou, a tak sú Židia zaviazaní obrezávať svojich synov. Z tohto dôvodu obrezávajú mesiánski Židia svojich synov aj dnes. 

Toto vysvetľuje rozličné konanie Pavla v Skutkoch v kapitole 15 a 16. V kapitole 15 nedovolil, aby bol Títus obrezaný. 

V kapitole 16 nechal Timotea obrezať. Aký bol rozdiel medzi Títom a Timoteom? Timoteus mal židovských predkov, Títus nemal. Timoteus bol pod druhou zmluvou. V židovskej tradícii sa až po dnešok nedáva meno pri narodení, ale v deň obriezky. Preto čítame u Lukáša 2,21b, že na ôsmy deň dostal meno 

Ježiš, hoci rodičia vedeli už predtým, aké meno dostane. Ale oficiálne to bolo zverejnené až na ôsmy deň, podobne ako prj Jánovi Krstiteľovi. 

Obriezka svedčí o viere a poslušnosti rodičov, nie dieťaťa Keby mal niekto ako osemdňový možnosť voľby, zrejme by sa skúsenosti obriezky zriekol. Ešte raz: V obriezke je viditeľná viera rodičov, nie dieťaťa. Toto je dôvodom, prečo krst napĺňa respektíve je protikladom obriezky. Krst (dospelého) ukazuje vieru toho, kto je krstený, nie rodičov. Preto nekrstia mesián-ski Židia svoje deti. Krst bol praxou u Židov prv, ako sa zaviedol u kresťanov. Pri židovskom krste sa ku krstu rozhodol krstený, a nie rodičia. Tak to bolo praktizované aj v Novej zmluve, a preto sa v nej nenachádza správa o krste detí. Obriezka na tele nie je nikdy nazvaná krstom. Obriezka srdca prichádza pred krstom, totiž potom, keď niekto príde k viere. Krst to ukazuje navonok a deje sa vo viere a v poslušnosti. Krst v Novej zmluve nenahrádza obriezku. 

Návšteva mudrcov z východu (Mt 2,1-12) 

V tomto odseku je opísaná návšteva mudrcov. Vo vianočnom čase mnohí ľudia praktizujú zvyky, ktoré môžeme nazvať uctievaním modiel. Oni to nazývajú Betlehem. Vyzerajú veľmi podobne. Základ tvorí nejaká maštaľka, ale ani jeden Žid z prvého storočia by ju ako maštaľ neuznal. Potom sú v budove alebo mimo nej traja ľudia: Ježiš, Jozef a Mária - mnohokrát so svätožiarou, ale aj bez nej. Niekedy leží Ježiš v jasliach, inokedy spí v náručí Márie. Oproti týmto trom postavám na jednej strane stoja židovskí pastieri, ktorých sme už spomínali, a na druhej strane králi. 

V nasledujúcich riadkoch sa pousilujem vyvrátiť túto ilúziu. Skutočnosťou je, že židovskí pastieri nikdy nestretli mudrcov. Sú totiž oddelení časovým rozpätím dvoch rokov a koncept troch kráľov nie je biblický. Sú v ňom dve chyby. Po prvé je to číslo „traja". Nikde nie je povedané, že boli traja. Museli byť najmenej dvaja, lebo slovo je v pluráli. Teda dvaja alebo 20 alebo 200 alebo 2000. Bolo to dosť osôb, aby mesto Jeruzalem doviedli do vzrušenia, lebo vo verši 3 je napísané, že keď to počuli, naľakal sa Herodes a s ním celý Jeruzalem. Preto ich bolo pravdepodobne viac ako dvaja alebo traja. 

Druhá chyba je označenie „kráľ". V Svätom písme nie sú pomenovaní ako králi. Sú označení výrazom, ktorý sa dá preložiť ako „astrológovia". Je to neznámy počet pohanských astrológov, ktorí pochádzajú z východu. Východ je v biblickom poňatí Babylon. Teda z Babylona do Jeruzalema prichádzajú ľudia a spytujú sa, kde sa narodil kráľ Židov. V mojom domácom zbore som mal prednášku s názvom „Vianoce sú židovským sviatkom". Tam som vyjadril tieto body. Po kázni prišla za mnou jedna pani. Bola pohoršená a povedala, že si, žiaľ, zabudla svoju Bibliu, a preto nemôže do nej nahliadnuť, ale s absolútnou istotou vie, že Biblia hovorí o „troch" a že boli králi. Potom mi povedala dokonca mená tých kráľov. Ale ich mená pochádzajú z knihy a filmu s názvom „Ben Hur". Koľkí si zamieňajú, podobne ako táto pani, správu z Biblie s informáciami získanými z produkcie Hollywoodu. 

Predchádzajúce tvrdenia vyvolávajú niektoré dobré otázky. Odkiaľ vedeli pohanskí astrológovia o narodení mesiášskeho kráľa? A keby aj vedeli o narodení nejakého židovského kráľa, prišli by, aby sa mu klaňali? V Starej zmluve máme židovských kráľov aj babylonských astrológov. Astrológovia sa neklaňali kráľom. Prečo teraz? Alebo je možné tento odsek použiť k legitimizovaniu astrológie? Chceme tieto otázky zodpovedať. 

Prvá otázka: Odkiaľ o narodení kráľa vedeli? Vedeli to podľa hviezdy, ktorá vyšla na východe. Princíp, akým chceme vysvetľovať Písmo, spočíva v nachádzaní súvisiacich výpovedí. Vždy, keď vezmeme verš Biblie doslovne, bez súvislostí, zistíme, že daný jav nie je možný. Tu konkrétne vyvstane otázka, či ide o skutočnú hviezdu, alebo o niečo iné. Nachádzame o nej päť výpovedí, ktoré nám potvrdia, že to nebola skutočná hviezda. Po prvé zjavuje sa a zmizne viackrát. Po druhé u Matúša 2,2 čítame, že videli „Jeho hviezdu". Teda hviezda bola osobným vlastníctvom Mesiáša. Podobnú zmienku 

nenachádzame o žiadnej inej hviezde. Po tretie sa hviezda pohybuje z východu na západ. Po štvrté táto hviezda sa neskôr pohybuje zo severu na juh a po piate stála táto hviezda presne nad domom v Betleheme. Keby sa skutočná hviezda priblížila a stála presne nad jedným domom v Betleheme, zničila by planétu Zem. Skutočná hviezda je ako naše Slnko. Keby sa Slnko priblížilo a zastalo nad nejakým domom v ktoromkoľvek meste, bolo by po našej planéte. 

Tu sa teda nehovorí o skutočnej hviezde - musí to byť niečo iné, lebo skutočná hviezda sa tak neprejavuje. Grécke slovo pre hviezdu pôvodne znamená „vyžarovanie" alebo Jas". Máme tu to isté ako pri židovských pastieroch. Šekína - sláva aj tu informuje o narodení mesiášskeho kráľa. Ďalšia otázka: Ako mohli pohania z Babylona rozumieť súvisu hviezdy so Židmi? Zo všetkých proroctiev o prvom príchode Spasiteľa v Starej zmluve je len jedno ako presný plán. A to je kniha Daniel 9,24-27, kde Daniel udáva, koľko rokov bude trvať, kým príde Mesiáš. Kniha Daniel nebola napísaná ako iné biblické knihy v Izraeli, ale v Babylone. Polovica knihy Daniel nie je napísaná v hebrejčine, židovskej reči, ale aramejsky v babylonskej reči. Keď čítame knihu Daniel, dozvedáme sa, že Daniel bol najvyššie postavený v škole babylonských astrológov. Nie preto, že by praktizoval astrológiu, ale pretože kráľ Nebúkadnecar nemal duchovné poznanie. On videl iba mimoriadne schopnosti Daniela a prijal, že Daniel je vynikajúci astrológ. Daniel však nemal informácie z hviezd, ale od Stvoriteľa hviezd -Boha Izraela. (Poznámka: Astronómia a astrológia vtedy neboli oddelené. Astronómia je poznávanie hviezd, astrológia sa pokúša vyčítať z hviezd budúcnosť.) 

Daniel bol teda šéfom babylonských astrológov. V určitom čase zachránil životy ich všetkých. Astrológovia totiž nedokázali vysvetliť sen kráľa Nebúkadnecara a on nariadil pozabíjať ich. Aj Daniel by bol zabitý, lebo z babylonského pohľadu bol členom ich skupiny. Daniel prosil o audienciu u kráľa, aj ju dostal a pri tejto príležitosti vyložil kráľov sen. Týmto činom zachránil život všetkých. Výsledkom iste bolo, že sa mnohí odvrátili od uctievania hviezd, priklonili sa k Bohu Izraela a uctievali Ho. U babylonských astrológov sa nachádzala kniha ich niekdajšieho vodcu, proroka Daniela, ktorá obsahovala presný časový plán pre prvý príchod Mesiáša. Keď teraz videli mimoriadne žiariace zjavenie, bolo pre nich znamením, že sa naplnilo Danielovo proroctvo. Mudrci vedeli lepšie ako iní, že ide o neobyčajné zjavenie, a dali sa putovať smerom na západ do Jeruzalema. Je tu ešte jedna otázka: Daniel síce dal časový plán, kedy príde Mesiáš, ale neuviedol spojenie medzi Mesiášom a zjavením na nebi. K tomu má čo povedať druhé babylonské prepojenie. Nachádza sa v 4. knihe Mojžišovej v kapitolách 22-24. O Bileámovi sa hovorilo, že koho on požehnal, bol požehnaný, a komu zlorečil, bol zlorečený. Pre túto povesť ho zverboval kráľ Moába, aby preklial Izraelcov. Štyrikrát zobral moábsky kráľ Bileáma so sebou na jeden vysoký vrch, odkiaľ bolo možné vidieť tábor Izraelcov. Štyrikrát otvoril ústa, aby ich preklínal, ale štyrikrát prevzal Boh kontrolu nad jeho jazykom a musel každý raz žehnať Izraelu. 

Medzi týmito výrokmi žehnania povedal Bileám viaceré mesiášske predpovede. Jedna je v kapitole 24,17. Povedal, že vyjde hviezda z Jákoba, ktorej sa dá žezlo kráľovskej moci. Bol to Bileám, ktorý Mesiáša dal do spojenia s hviezdou a kráľovskou vládou. Povolaním Bileáma bola aj astrológia. A podľa 4. Mojžišovej 22,5 a 5. Mojžišovej 23,4 pochádzal tiež z Babylona. Z archeologických nálezov vieme, že Babylončania uschovávali historické spisy. Mnohé, čo vieme o období 1. a 2. knihy Mojžišovej, pochádza okrem Biblie z babylonských prameňov. Keď poznáme pozadie o Danielovi a Bileámovi, chápeme, že keď babylonskí astrológovia vidia žiariaci nebeský zjav, môžu urobiť správne závery. Vedia, že čas je tu, a prijmú nebeské zjavenie ako znamenie, že sa narodil Mesiáš. A z tohto dôvodu sa vydajú do Jeruzalema. A prečo Jeruzalem? Mali knihu Daniela, a nie knihu Micheáša. Až u Micheáša 5 je napísané, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. Ale to oni nevedeli a na základe logickej úvahy predpokladali, že kráľ 

Židov sa narodí v Jeruzaleme. A tak prišli do Jeruzalema, spy. tovali sa naňho, a tým sa postarali o veľký nepokoj. Nepokoj došiel až do uší Herodesa Veľkého. Z osobných dôvodov ich povolal k sebe, a tak isto aj rabínov. Rabíni poukázali na proroctvo Micheáša, ktoré hovorí, že Mesiáš sa nenarodí v Jeruzaleme, ale v Betleheme (Mt 2,5-6). V nadväznosti na to si Herodes tajne zavolal mudrcov a vypytoval sa ich, kedy sa im ukázala hviezda. Podrobne sa spytoval, kedy uvideli hviezdu prvýkrát. Neskôr u Matúša 2,16 je uvedené, že to bolo presne pred dvoma rokmi. Teda Ježiš musel mať v tom čase už dva roky. Mudrci sa pobrali do Betlehema zo severu na juh. Ale tu bolo mnoho domov. Odkiaľ vedeli, kde Ho majú hľadať? Vo verši 9 čítame, že hviezda, ktorá predtým zmizla, sa znovu objavila. Teraz šla táto hviezda pred nimi zo severu na juh až do Betlehema. A text hovorí, že hviezda zastala presne nad domom, v ktorom bolo dieťa. Nemuseli ísť od dvier k dverám a klopať. Šekína - sláva ukázala presne pravý dom. Vo verši 11 čítame, že vošli do obytného domu - nie do maštaľky. Toto znovu poukazuje, že oba príbehy sa neudiali v ten istý čas. 

Verš končí prvým uctievaním Mesiáša pohanmi. Prvé židovské a prvé pohanské uctievanie je riadené tým istým spôsobom skrze šekínu | slávu. Verš 11 hovorí, že priniesli tri dary, ktoré všetky majú starozákonný symbolický význam. Najprv zlato, čo bolo vtedy symbolom kráľovskej moci, ďalej kadidlo, ktoré bolo symbolom božskosti, a po tretie myrhu, symbol smrti a obete. Tak ukazovali dary na tri vlastnosti Mesiáša: Kráľ, Boh a Obeť. 

II. DIEL 

Učenie Ježiša Krista a konflikt s farizejmi 

Ježiš a Nikodém (Jn 2,23 až 3,21) 

Podľa Jána 2,13-22 prišiel Pán Ježiš po svojom krste do Jeruzalema na slávnosť Paschy. Keď Ho Ján pokrstil, začal svoju verejnú činnosť. Ale prvé štyri až šesť mesiacov nevystupoval bezprostredne na verejnosti. Čo sa týka Jeho me-siášskeho nároku, mlčal. Zhromaždil svojich učeníkov. V tom čase to boli piati z dvanástich. Až dovtedy ani raz nepovedal: Ja som Mesiáš. Teraz hovoríme o prvej Pasche po Jeho krste. Prišiel do Jeruzalema a zviditeľnil sa dvoma spôsobmi. Najprv vystúpil verejne so svojím oprávnením, že je Mesiáš. Bol vhodný čas uviesť sa na verejnosti, lebo na Paschu prišli Židia zovšadiaľ. Správa o tom, že muž menom Ježiš z Nazaretu vystupuje ako Mesiáš, sa rýchlo rozšírila v židovských zboroch po celej krajine. Zvesť sa rozšírila nielen vnútri Izraela, ale aj von za hranice, po celej rímskej ríši, ba i za jej hranice. 

Druhý spôsob, ako sa stal známym, boli Jeho divy. Čítame o tom u Jána 2,23-25. Predtým urobil len jeden jediný div, keď v Káne premenil vodu (Ján 2,1-11). Podľa toho, z akého prostredia prichádzame, si predstavujeme, že voda bola premenená na šťavu alebo na víno. Kto je Židom, vie, že to bolo víno. Predsa vie, čo sa pilo na židovských svadbách. Táto premena bola tichý div, lebo o ňom vedelo málo ľudí. Teraz však, keď prišiel do Jeruzalema, aby si uplatnil nárok na titul Mesiáša, dostáva sa so svojimi divmi na verejnosť. V prvej polovici Ježišovej verejnej služby mali divy celkom určitý účel; boli znamením pre Izrael, aby ho priviedli k rozhodnutiu ohľadom Jeho mesiášskeho nároku. Neskôr uvidíme, že sa dôvod Jeho divov zmenil. Teraz si chceme zapamätať: dôvodom Jeho divotvornej činnosti bolo dať Izraelu znamenie, aby sa mohol rozhodnúť, čo sa týka Jeho osoby a poslania (nároku). Musíme vidieť dve veci: Jeho osobu - bol Mesiáš, a Jeho posolstvo .. ponúkal kráľovstvo, ktoré predpovedali proroci. Keď Ho Židia uznajú za Mesiáša, môžu v tom čase vidieť zriadené mesiášske kráľovstvo. Ale toto kráľovstvo nebude zriadené, dokiaľ Ho za Mesiáša neuznajú. Dôvodom divov bolo teda dať Izraelu znamenie, aby sa národ mohol rozhodnúť. 

K mnohým, ktorí Ho mohli vidieť a počuť, patril aj muž s ktorým sa stretávame u Jána 3,1: „Bol farizej, menom Nikodém, popredný muž medzi Židmi..." Skutočnosť, že ho tu Ján nazýva farizejom, hovorí niečo o jeho viere. Počas celých dejín kresťanstva sa používajú určité pojmy, aby vyjadrili, kde ftidia teologicky stoja. Napríklad, keď dnes niekoho voláme baptistom, znamená to: Tento muž verí, že ponorenie je jediný správny spôsob krstu a že pokrstení môžu byť len tí, čo majú dostačujúci vek, aby mohli uveriť, a ktorí aj prišli k zachraňujúcej viere. Keď niekoho voláme luteránom, znamená to niečo iné. Verí, že je dovolené krstiť deti, a niekoľko kvapiek vody považuje za dostačujúce ku krstu. Teda kvôli odlišným náhľadom, ktoré veriaci uplatňuje, ho nazývame baptistom, luteránom alebo nejako inak. Určité základné postoje k otázkam viery tvoria profil jedného alebo druhého. Podobný princíp platí aj pre pojem farizej. Sú určité zásady, ktoré niekoho robili farizejom. 

Jedným zo základných postojov farizejov bolo, že Izrael ako celok má účasť na prichádzajúcom kráľovstve. Inak povedané: Každý, kto sa narodil ako Žid, automaticky vojde do budúceho kráľovstva. Pohania musia najskôr konvertovať k židovstvu, aby sa kvalifikovali pre Božie kráľovstvo. Židia majú túto kvalifikáciu automaticky. Medzi ich spismi sa nachádza výpoveď: Abrahám sedí pri poslednej bráne do pekla, aby zachytil každého Žida, ktorý je tam poslaný. Inými slovami: Keby bol pre nejakú byrokratickú chybu v nebi nejaký Žid poslaný do pekla, nemusí sa báť. Abrahám sedí pri bráne a zachráni ho, prv ako vojde, pretože celý Izrael má účasť na prichádzajúcom kráľovstve. To je základom pre porozumenie rozličným postojom a udalostiam. Keď Ján Krstiteľ alebo Pán Ježiš poukazovali na hriechy, často znela odpoveď: Ale my sme deti Abrahámove. Teda to nič nemení na veci. Narodili sme sa ako Židia. Tak či tak prídeme do kráľovstva. Tí, čo sú poslušní, dostanú mimoriadne miesta v prichádzajúcom kráľovstve, ale podľa učenia farizejov postačuje, ak sa niekto narodil ako Žid, aby mal v kráľovstve miesto. Vo farizejskom židovstve je pre toto prirodzené narodenie určitý výraz - „narodený z vody". „Narodený z vody" znamená fyzicky sa narodiť. A fyzicky sa narodiť ako Žid podľa názoru farizejov postačovalo. 

Teraz Žid Nikodém s uvedeným teologickým pozadím prišiel k Ježišovi na základe toho, čo videl a počul. Prv ako rozhovor išiel na hlbinu, Pán Ježiš povedal vo verši 3: ,Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie." Vo verši 4 Nikodém odpovedal: „Ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Nemôže predsa druhý raz vojsť do života matky a narodiť sa?" Nikodémova odpoveď býva často nepochopená. Na tento text existuje mnoho kázní. Je obľúbený u evanjelistov. Odpoveď Nikodéma vysvetľujú zvyčajne takto: „Nerozumie, čo mieni Ježiš pojmom „znovuzrodený" alebo „znovu narodený". Pre Nikodéma je to celkom nový pojem. Nikdy predtým tento výraz nepočul." Ale keď pozornejšie čítame verš 4. vidíme, že jeho otázka tak neznela. Nespytoval sa: „Ako sa môže niekto narodiť znovu?" Ale: „Ako sa niekto môže znovu narodiť, keď je starý?" Keby bolo problémom nové narodenie, akú rolu by tu hral vek? Ako sa niekto narodí znovu, keď je starý, alebo keď je mladý, alebo je dieťa? Zdá sa, že Nikodém niečo vie o znovuzrodení, lebo v spisoch farizejov je ten pojem veľakrát použitý. To, čomu nerozumel, bolo: ako niekto môže toto prežiť, keď už má určitý vek a dosiahol už určitého postavenia. 

Dôvodom neporozumenia bola odlišná rabínska náuka. Podľa učenia rabínov je šesť možností, ako sa stať znovuzrodeným. A všetky tieto možnosti sa odohrávajú v prirodzenom živote, do ktorého sa ľudia dostali narodením skrze vodu. Z týchto šiestich možností dve neboli pre Nikodéma vhodné a štyri mal za sebou. 

Prvý spôsob ako sa stať znovuzrodeným bol, že pohan kon. vertoval k židovstvu. Táto možnosť neprichádzala u Nikodéma do úvahy. 

Druhý spôsob znovu sa narodiť sa uskutočnil, keď bol niekto korunovaný za kráľa. Keď muž bol korunovaný za kráľa, bol prehlásený za „znovu narodeného". Ján nikde nehovorí, že by bol Nikodém členom domu Dávidovho, čo bola jedna z podmienok. Ale aj keby bol, Židia sa v tom dejinnom období nachádzali pod panstvom Rímskej ríše. A tak bola pre neho nevhodná aj táto možnosť. Prvé dve možnosti sú pre Nikodéma vylúčené. Ďalšie štyri boli možné. Tretia možnosť bola „Bar micvah". Tento židovský pojem znamená „syn zákona". Je to náboženský obrad, ktorým prejde mladík vo veku 13 rokov. Pritom sa zaviaže zákonu. Podľa rabínskeho učenia boli rodičia až do tohto veku zodpovední za jeho hriechy, po dovŕšení 13 rokov sa stal za hriechy zodpovedný on sám. Okrem toho bol teraz započítaný medzi dospelých. Podľa židovského náboženstva je na bohoslužbu potrebné, aby sa zišli desiati dospelí muži. Po Bar micvah mohol byť chlapec započítaný medzi týchto desiatich. Nikodém mal viac ako 13 rokov, keď prišiel k Ježišovi, a tento druh znovuzrodenia mal za sebou. 

Štvrtý spôsob bol oženiť sa. Keď sa Žid ženil, prešiel ceremóniou, na konci ktorej bol vyhlásený za „znovuzrodeného". Nikde v tejto kapitole sa Ján nezmieňuje o Nikodémovej žene. Ale predsa na základe 1. verša vieme, že bol ženatý. V tomto verši má dva tituly: prvý je farizej, ktorý sám o sebe nič nehovorí o manželstve, ale druhý titul znie hlavný - popredný muž medzi Židmi. Toto znamená, že bol jedným zo 71 členov Sanhedrinu. Pre členstvo v Sanhedrine bol ženatý stav jednou zo základných podmienok. Osamelo žijúci muž nespĺňal túto podmienku. Židia sa vtedy ženili vo veku 16-20 rokov. Teda niekedy v tomto veku prežil Nikodém tento druh „znovuzrodenia". 

Piaty druh bolo uvedenie za rabína. Keď bol muž ordinovaný za rabína, bol prehlásený za „znovu narodeného". 

Nikodém bol oboje: popredný farizej aj člen Sanhedrinu. To nám prezrádza, že bol rabín. Ordinácia sa udiala asi v jeho 30. rokoch. V tomto čase bol po tretí raz znovuzrodený. 

Okrem týchto troch možností bola vo farizejskom židovstve ešte ďalšia možnosť, ako sa znovu narodiť. Táto šiesta možnosť bola stať sa vedúcim rabínskej školy - so zodpovednosťou vyučovať budúcich rabínov a priviesť ich k ordinácii. Zo spôsobu, akým Pán Ježiš v 10. verši oslovil Nikodéma, vieme, že Nikodém dosiahol toto miesto vo vtedajšej židovskej spoločnosti. Pán Ježiš povedal: „Ty si učiteľ v Izraeli." Mnohé preklady hovoria „učiteľ", mnohé „ten učiteľ". Druhá možnosť je správny preklad gréckeho pôvodného textu. Niekedy texty Novej zmluvy prekladajú ľudia, ktorí nepoznajú tieto jemné židovské odtienky. Často nevidia rozdiel medzi výrazmi „učiteľ" a „ten učiteľ". V židovstve sú rozlíšené pojmy pre rabína (rab) a hlavu rabínskej školy (rabban). Pretože Pán Ježiš oslovil Nikodéma ako „toho učiteľa" Izraela, vieme, že Nikodém mal za sebou aj poslednú možnosť, ako sa stať znovuzrodeným. 

Na základe tohto poznania vieme, čo mal Nikodém na mysli, keď sa spytoval, ako sa môže človek „narodiť znovu", keď je už starý, keď podľa rabínskeho učenia má za sebou všetky možnosti, ako sa narodiť znovu. Presne to je pozadie Nikodémovej otázky vo verši 4. Vo verši 5. Pán Ježiš odpovedal: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho." Ježiš použil slová „narodený z vody a Ducha". Narodený z Ducha znamená, že Boží Duch obnovuje nášho prirodzeného ducha. Tak budeme znovu narodení a toto je druh znovuzrodenia, ktoré potrebujeme, aby sme prišli do Jeho kráľovstva. Všetky štyri druhy znovuzrodenia, ktorými prešiel Nikodém a ktoré sa bez výnimky odohrali v prirodzenom okruhu, neboli dostačujúce. Pokým sa duchovne „nenarodí znovu", nevojde do Božieho kráľovstva. Najbližšia otázka, ktorá mohla prísť do mysle Nikodéma je. ako je možné byť duchovne narodený znovu, a presne to vyjadril Pán Ježiš hneď vzápätí. Tu sú dva nevyhnutné kroky. 

Jeden krok musí urobiť Boh, druhý človek. Vo veršoch 14 a 15 Ján píše: A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byt povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život. * Prvý krok je ten, ktorý robí Boh. Poslal svojho Syna, aby sa stal navždy platnou obeťou zmierenia. Keď Pán Ježiš zo-mrel na kríži, ponúkol celému svetu vykúpenie. Ale táto „objektívna spása" sama o sebe nezachráni nikoho. Druhý krok zo strany človeka je absolútne nutný. Je v ľudskej zodpovednosti. Jednotlivec musí prijať to, čo mu je ponúknuté Synom. Najznámejší verš Jánovho evanjelia je Ján 3,16, ktorý práve tieto oba kroky opisuje. Prvý krok: Tak veľmi Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal. A tento prvý krok je vykonaný smrťou Krista na kríži. Boh všetko urobil, čo je nutné, aby sa mohla spása ponúknuť všetkým. Ale samotná skutočnosť, že je spása pripravená pre všetkých, nikoho nezachráni. Musí prísť k druhému kroku. Jednotlivec potrebuje uveriť v to, čo je skrze Syna ponúkané. Ten, kto verí, má večný život. Každý, kto neuverí, má po celú večnosť nad sebou Boží hnev. A pokým Nikodém tento druhý krok neurobí a neprijme Ježiša ako mesiášskeho kráľa, ani neuvidí kráľovstvo, ani doň nevojde. 

Pre Nikodéma to bola celkom nová myšlienka. Nemohol ju prijať ako na stlačenie gombíka. Pracovníci v misii medzi Židmi sa čoskoro naučia, že Žid nemôže uveriť, keď počuje evanjelium po prvýkrát. Stane sa to občas, ale extrémne zriedka. Obvykle prežije Žid veľký vnútorný boj. Je to duchovný, mentálny, psychický boj. Musí preprogramovať celý svoj spôsob myslenia, prv ako môže uveriť, že Ježiš je Mesiáš. Aj pre Nikodéma začal tento boj práve na tomto mieste a trval asi tri roky. Nikodéma nachádzame v Jánovom evanjeliu spolu trikrát, druhýkrát v kapitole 7. Tam je ešte neveriaci, ale patrí k tým, ktorí sa zastávajú Ježiša a hovoria, že má byť vypočutý Sanhedrinom. Tretíkrát ho nachádzame v 19. kapitole - v texte, ktorý pod nadpisom „Smrť Mesiáša" budeme ešte bližšie rozoberať. Môžeme z toho vyvodiť záver, že Nikodém svoj vnútorný boj zakončil ako veriaci. 

Pretože bol Nikodém v židovskej spoločnosti známy, nemohol byť úplne ignorovaný v židovských spisoch - a on ani nebol ignorovaný. Preto vieme z rôznych židovských spisov o ňom viac. V oných časoch nemali rabíni za svoju činnosť plat, ale každý mal remeselnícke povolanie alebo obchod, čím si zaopatroval životné potreby. Potom mohli učiť poznávať Starú zmluvu bez platu. V súčasnosti dostávajú rabíni plat od svojich zborov, podobne ako pastori v cirkvi. Ale vtedy to tak nebolo. Napríklad Pavel bol výrobca stanov. Nikodém bol hľadač vody, respektíve kopáč prameňov. V krajine ako Izrael, v ktorej nie je veľa vody, sa človek, ktorý vie nájsť prameň, môže stať veľmi bohatým. Židovské spisy nám hovoria, že Nikodém patril k najbohatším obyvateľom celého Jeruzalemu. Tie isté spisy ale tiež hovoria, že potom, ako uveril v Pána Ježiša, schudobnel a chudobný aj zomrel. Rabíni opisujú jeho príbeh, aby varovali druhých Židov pred vierou v Ježiša, lebo inak ich stihne ten istý údel. Je možné, že zomrel telesne chudobný, ale bol duchovne bohatý. Raz bude mať miesto v Mesiášovom kráľovstve. 

Vzhľadom k téme, ktorú chceme preberať v druhom diele, je dôležité všímať si prvé rozpory medzi Ježišom a vodcami farizejov, členmi Sanhedrinu. Môžeme uvidieť, ako Ježiš bude vyvracať niektoré podstatné prvky učenia rabínskeho židovstva. Odteraz budeme rozličné udalosti preberať paralelne zo všetkých štyroch evanjelií. (Poznámka: V kurze sú k dispozícii pracovné listy so synoptickými evanjeliami.) 

Konflikt pre uzdravenie malomocného 

Uzdravenie (Mk 1,40-45; Mt 8,2-4; Lk 5,12-16) 

S leprou (malomocenstvom) podľa pokynov v Mojžišovom zákone zaobchádzali Židia zvláštnym spôsobom. Táto nemoc sa vždy považovala za Boží trest. Keď Boh trestal, urobil to skrze lepru. Jedna z možností stať sa nečistým prostredníctvom dotyku bola dotknúť sa chorého na lepru. Vyhlási niekoho za malomocného mohol len kňaz. V ten deň, keď bol niekto vyhlásený za malomocného, musel roztrhnúť svoje rúcho a už stále chodiť s roztrhnutým rúchom. Tvár od nosa dolu si musel zakryť a vždy, keď mu niekto išiel oproti, varovať ho dvoma slovami. Nie však „malomocný, malomocný", ale „nečistý, nečistý". Každý, kto by sa ho dotkol, bol rituálne vy. hlásený za nečistého. Ak bol niekto vyhlásený za nečistého, bol vylúčený zo spoločnosti. Žil v oddelenej časti mesta, ktorá bola určená pre malomocných. Nemohol vstúpiť do okolia chrámu a prijať duchovné požehnania. A toto všetko nieslo zdanie Božieho súdu. 

Je veľmi dôležité ešte podotknúť: Odo dňa, keď Mojžiš spísal zákon, nemáme žiadnu správu o nejakom Židovi, ktorý by bol uzdravený z malomocenstva. V prípade Miriam to bolo pred dokončením piatich kníh Mojžišových, v prípade Námana išlo o Sýrčana, nie o Žida. Teda od Mojžiša až po Ježiša nebolo správy o takom vyliečení. Ale Mojžiš napísal v dvoch dlhých kapitolách - 3. kniha Mojžišova 13 a 14 - množstvo veršov, ktoré hovoria o tom, čo by sa malo robiť, keby bol niekto uzdravený z malomocenstva. Keby prišiel ku kňazovi židovský malomocný s tvrdením, že je vyliečený z malomocenstva, musel obetovať dvoch vtákov. Jedného vtáka zabili. Druhého ponorili do krvi prvého a pustili na slobodu. Potom museli sedem dní skúmať celý prípad. 

Najprv zisťovali, či bol dotyčný skutočne malomocný. Keďže iba kňaz mohol niekoho prehlásiť za malomocného, musel dať o tom písomnú správu. Keď bola odpoveď „Áno", bol človek skúmaný, či skutočne bol uzdravený. Keď táto odpoveď bola tiež „Áno", pýtali sa ho tretíkrát, aké boli okolnosti jeho uzdravenia, aby preskúšali, či boli legitímne. Keď boli všetky odpovede „Áno", stal sa ôsmy deň dňom plným rituálov so štyrmi obeťami: obeťou za hriech, obeťou, pri ktorej musel prejsť okolo, spaľovanou obeťou a pokrmovou obeťou. Kňazi vzali krv z obete za hriech a krvou označili tri časti tela dotyčného: jeho pravé ucho, pravý palec na ruke a pravý palec na nohe. To isté urobili s krvou druhej obete. Potom vzali olej a pomazali tie isté miesta. Vtedy mohol byť muž znovu prijatý do spoločenstva a smel slobodne vojsť do okruhu chrámu. Tieto nariadenia pochádzajú od Mojžiša, ale kňazi nemali ani jednej jedinej možnosti ich praktizovať, lebo po celý čas nemali ani jeden jediný zaznamenaný prípad uzdravenia. V rabínskych spisoch sú opísané mnohé prípady konania s nemocnými, ale o malomocenstve rabínske spisy úplne mlčia. Aj pre presvedčenie, že malomocenstvo je Božím súdom, sa časom rozvinulo učenie, že židovský malomocný nebude nikdy uzdravený, iba ak by prišiel Mesiáš. Krátko predtým, ako prišiel Pán Ježiš, rabíni podelili zázraky a divy do dvoch kategórií. V prvej kategórii boli divy, ktoré mohol urobiť každý, ak ho Boh k tomu zmocnil. Vytvorili aj druhú kategóriu, ktorá bola nazvaná mesiášske divy, a tie mohol urobiť iba Mesiáš. Do druhej kategórie zaradili tri zázraky. V priebehu vysvetľovania uvidíme, že vždy, keď Pán Ježiš urobil zázrak z tejto kategórie, Židia reagovali inak, ako keď urobil div prvej kategórie, ktorý nepatril medzi mesiášske. Prvý div z druhej (mesiášskej) kategórie bolo uzdravenie židovského malomocného. Keď poznáme toto židovské pozadie, môžeme porozumieť, prečo sa udalosti udiali tak, ako sa udiali. 

V Markovi 1,40 a v Matúšovi 8,2 je jednoducho napísané, že muž bol malomocný. Ale Lukáš ako lekár opisuje vždy viac detailov, pokiaľ ide o uzdravovanie. Napríklad, keď druhí evanjelisti opisujú podobenstvo o ťave a uchu ihly, používajú pojem ihly na šitie. Len Lukáš používa iný výraz, ihla na operáciu. To je pre Lukáša typické. Nezaprie svoje povolanie. Preto čítame v Lukášovi 5,12, že muž bol plný malomocenstva. To znamená, že malomocenstvo sa už rozvinulo a netrvalo by dlho, kým by malomocný zomrel. V Markovi 1,40 povedal muž: „Keby si chcel, mohol by si ma očistiť." Nepovedal „môžeš ma uzdraviť", lebo táto choroba urobila každého natrvalo nečistým. 

U Lukáša 4,13 sa ho Ježiš dotkol. Bol to akt lásky, lebo to bolo prvýkrát, odkedy bol muž vyhlásený za nečistého, že sa ho niekto dotkol. Odo dňa, keď bol vyhlásený za malomocného, bol nedotknuteľný. Ježišov dotyk muža uzdravil a Pán urobil prvý mesiášsky zázrak. Pozrime, čo hovorí Lukáš S 14. ji on mu prikázal, aby nikomu nepovedal, ale vraj odíď, ukáž sq kňazovi a obetuj za svoje očistenie, ako nariadil Mojžiš, im n svedectvo" (Roháčkovpreklad). Poslal muža ku kňazom, aby sa začal proces z 3. Mojžišovej 13 a 14. Dôvod čítame na konci 14. verša: „...im na svedectvo." Im - to znamená židovským vodcom. Chcel, aby Jeho mesiášske oprávnenie vzali vážne Muž teda šiel ku kňazom a povedal, že je uzdravený malomocný a chce, aby obetovali dvoch vtákov. 

Najbližších sedem dní sa ten prípad musel preskúmať z troch aspektov. Po prvé: Bol muž skutočne malomocný? p0 druhé: Ak áno, bol skutočne uzdravený? A po tretie - to najdôležitejšie: Bol to muž z Nazaretu menom Ježiš, ktorý ho uzdravil? V židovskej spoločnosti zodpovedal každý za seba ten, čo uzdravil malomocného, je automaticky Mesiáš. Ešte raz: S poznatkami, čo teraz máme, môžeme lepšie porozumieť čo sa stalo. Podľa Lukáša 5,16 sa Ježiš utiahol na púšť, aby sa modlil za ďalšie udalosti. 

Fáza pozorovania (Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-26) 

O židovskom práve v oných dňoch musíme vedieť nasledujúce skutočnosti: Vždy, keď sa objavilo nejaké mesiášske hnutie, musel ho Sanhedrin skúmať v dvoch bodoch. Prvá fáza bola fázou pozorovania. Vyslali mužov, aby pozorovali, čo kto povedal, učil a urobil. V tomto čase nemali dávať otázky. Nemali mať námietky. Jediné, čo mali robiť, bolo pozorovať. Po fáze pozorovania išli muži späť do Jeruzalema a museli podať hlásenie, aby mohli prísť k rozhodnutiu. Bolo toto hnutie dôležité alebo nebolo? Keď ho posúdili ako nedôležité, nechali záležitosť padnúť. Keď hnutie zhodnotili ako dôležité, postúpili ďalej a začal druhý stupeň skúmania, ktorý nazývali fázou spytovania. Vyslali ďalšiu delegáciu, ktorá sa mohla spytovať a mať námietky s cieľom prijať alebo odmietnuť dané hnutie. 

Pretože Ján Krstiteľ zvestoval príchod kráľa a kráľovstvo, čo súviselo s Mesiášom, aj jeho podrobili obom fázam. Teraz musel Ježiš prejsť týmito oboma skúškami. V uvedených biblických textoch vidíme prvú fázu - fázu pozorovania. V Mk 2,1 čítame, že spytovanie sa uskutočnilo v Kafamaume. Toto mesto leží mnoho, mnoho kilometrov severne od Jeruzalema. Sme teda veľmi vzdialení od hlavného mesta. Ale pozrime sa, čo hovorí Lukáš 5,17: „Raz, keď učil, sedeli tam aj farizeji a učitelia zákona, ktorí sa boli zišli zo všetkých galilejských a jud-ských mestečiek i z Jeruzalema." Musíme si dobre všimnúť, čo tu Lukáš hovorí. Nemáme tu skupinku miestnych farizejov, ktorí si chcú vypočuť, čo Ježiš učí. Hovorí, že tu boli zákonní-ci a farizeji zo všetkých miest a území, zo všetkých miest v Galileji, zo všetkých miest Judska a z Jeruzalema. Všetci títo duchovní vodcovia sa stretli v Kafarnaume. Pýtame sa -prečo? Nebol tam v tom čase nijaký „cirkevný konvent." Prečo tam všetci prišli? 

Príčina bola v tom, čo sme si práve teraz všímali. V uzdravení chorého na malomocenstvo. Je to fáza pozorovania. Normálne by tu nemusel byť učiteľ z každého mesta. Stačila by malá delegácia Sanhedrinu. Ale tu nešlo iba o niekoho, kto tvrdí, že je Mesiáš. Tu, zdá sa, niekto urobil mesiášsky zázrak. Urobil niečo, čo môže dokázať iba Mesiáš. A tak sa rozhodli ísť do Kafarnauma. Pamätajme, že v tomto čase nemali klásť žiadne otázky. Všetko, čo mohli robiť, bolo pozorovať. 

Keď pozorovali, čo Ježiš učil, priniesli štyria priatelia porazeného, aby mohol byť uzdravený. Ale nemohli sa s ním dostať k Ježišovi. Bola tu elita pozorovateľov a zablokovali dvere. Išli teda na druhú stranu domu. Každý dom mal schody na strechu, a tak priatelia niesli chorého muža na strechu. Iste to bolo namáhavé, pretože muž bol chromý. Keď prišli na strechu, prelomili ju, čo mohlo majiteľa domu rozhorčiť. Ale Biblia nám nič nehovorí, ako reagoval na demoláciu strechy svojho domu. V každom prípade diera bola dosť veľká, aby mohli spustiť muža na lôžku k Ježišovým nohám. Pri podobných príležitostiach uzdravil Ježiš hneď. Ale tento raz nie Miesto toho urobil jedno vyhlásenie. U Marka 2,5 Ježjj povedal: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!" Ježiš vedel celkom presne, že takým slovom, slovom, ktorým si nárokoval autoritu, ktorú má len Boh, totiž odpúšťať hriechy vo význame zachrániť, vsadí do hláv prítomných farizejov a zákonníkov veľmi vážne otázky. Ale v tom čase sa nemohli spytovať. Ani nemohli mať nejaké námietky. Jediné, čo mohli robiť, bolo pozorovať. Mali síce výhrady, ale nesmeli ich nahlas vysloviť. A tak čítame u Marka 2,6: „...a premýšľali v srdciach' a u Matúša 9,3: „...hovorili si sami pre seba." Poslúchli svoje vlastné zásady, v tejto chvíli nedávali otázky. No ich tichý odpor je badateľný u Marka 2,7: „Čo tento hovorí?Rúha sa!Ktože môže odpúšťať hriechy, ak len nie Jeden, Boh?" Ich teológia je správna. Nikto nemôže odpúšťať hriechy v zmysle uzdravenia, len samotný Boh. A toto znamená jednu z dvoch vecí: Alebo je Ježiš bohorúhač, alebo je tým, za koho sa prehlasuje -Mesiáš. Teraz, keď ich pozornosť bola upriamená na Neho, dal im otázku a pritom použil bežný židovský spôsob argumentácie, kedy dáva otázky, aby zodpovedal Jemu kladené otázky. 

Ježiš položil otázku, aby im ňou dal odpoveď. Táto otázka je zapísaná u Marka 2,9: „Čo je ľahšie povedať porazenému: Odpúšťajú sa ti hriechy, a či povedať: Vstaň, vezmi si lôžko a choď?" Otázka vlastne vyjadruje: Čo je ľahšie povedať? Je pre mňa ľahšie tomuto porazenému povedať: „Odpúšťajú sa ti hriechy?" alebo: „Postav sa, lebo som ťa uzdravil?" Prirodzene, že je ľahšie povedať: „Odpúšťajú sa ti hriechy", lebo to nežiada nijaký viditeľný dôkaz. To isté môžem teraz povedať ja. Mohol by som všetkým poslucháčom povedať: „Odteraz je jedno, či veríš alebo neveríš, a je jedno, čo robíš alebo nerobíš. Tvoje hriechy sú ti odpustené navždy. Teda si nerob starosti o večnosť." Keby som toto povedal, nebola by žiadna možnosť preskúmať, či je moje prehlásenie správne alebo falošné. Nepotreboval by som žiadny viditeľný dôkaz. Ale keby ste mali obe nohy zlomené a ja by som povedal: „O päť minút vy všetci budete zdraví a môžete si urobiť zdravotnú prechádzku," bolo by to pre mňa ťažšie. O päť minút by sa to muselo dokázať. 

Tu sa stretávame s jedným z druhov rabínskej logiky. Ľahšia vec sa dokáže tým, že sa uskutoční tá ťažšia. Uskutočniť ťažšie znamená porazenému prisľúbiť uzdravenie a aj ho uzdraviť. Ježiš pokračoval tým, že porazeného uzdravil. To bol okamžitý dôkaz. U Marka 2,12 sa postavil a zobral svoje ležisko. U Lukáša 5,25 sa postavil pred ich očami a zobral svoje lôžko. Pozorovatelia mali hneď pred očami viditeľný dôkaz. Ježiš urobil ťažké, aby dokázal, že môže povedať ľahšie. A to bolo: „Odpúšťajú sa ti hriechy." A keď mohol povedať jednoduchšie a urobiť to ťažšie, potom bol ten, ktorým si nárokoval byť -Mesiášom. 

Je teda zrejmé, že keď sa delegácia vrátila do Jeruzalema a podala svoju správu, ich úsudok bol: Toto mesiášske hnutie okolo Ježiša z Nazaretu je významné. A tak bude Ježiš, počnúc týmto dňom až do obratu - ku ktorému prídeme neskôr -podrobený druhému úseku skúmania: fáze vypočúvania. Od toho dňa budú farizeji nasledovať Ježiša, nech pôjde kdekoľvek. Ale od tohto dňa budú dávať otázky a mať svoje námietky, aby vytvorili podklad, na základe ktorého Jeho učenie buď prijmú, alebo môžu odmietnuť. 

Fáza vypočúvania (Mk 2,13-17; Mt 9,9-13; Lk 5,27-32) 

Začneme obdobím, keď Ježiš povolal siedmeho učeníka, apoštola Matúša, ktorý bol povolaním colník. Podľa židovského (rabínskeho) zákona bolo zakázané byť colníkom. Ale niektorí Židia sa dokonca rozhodli aj zaplatiť za získanie tohto miesta. Nielen preto, že príjem colníka bol v zodpovedajúcej výške, ale aj pre možnosti, ktoré Rím colníkom poskytol. Keď rímsky úrad rozhodol, že pán Kohen by mal zaplatiť 5 šeklov dane, mohol colník od pána Kohena požadovať desať šeklov. Päť šeklov dával Rímu a päť si ponechal pre seba. A tak boli colníci nenávidení z dvoch dôvodov: po prvé pracovali pre rímsku okupačnú moc, po druhé bohatli tým, že okrádali vla$t ný národ. Keď sa nejaký muž stal colníkom, bol oficiálne vylúčený zo židovskej spoločnosti. Len dva druhy lúdí sa s coj. níkmi stretávali: druhí colníci a prostitútky. Inak nikto. 

V prvom storočí jestvovali dve skupiny colníkov. Obe boli zlé avšak jedni boli ešte horší ako druhí. Lepší colníci boli tí, ktorí boli zodpovední za vyberanie cla. Horší mali stanovište pri bránach mesta. V Lukášovi 5,27 čítame, že muž sedel na colnici, čo znamená, že bol zástupcom druhej triedy tohto povolania. Tomuto colníkovi povedal Ježiš: „Nasleduj ma!" Normálne sa nedá jednoducho opustiť takú pozíciu, ale Matúš registroval, že autorita Mesiáša prevyšuje tú, čo mal Rím. A tak čítame u Lukáša 5,28: ,A on všetko zanechal, vstal a nasledoval Ho." 

Tento verš zaznamenáva okamih znovuzrodenia Matúša. Pretože v ten deň bol narodený znovu, pripravil hostinu ako na narodeniny (verš 29). Ktoré osoby prídu k colníkovi na slávnosť? Len druhí colníci a prostitútky - a presne tieto dve skupiny tam boli. A predsa v tomto prípade prišla ešte ďalšia skupina, ktorá by tam normálne nebola: Ježiš a Jeho šesť apoštolov, ktorých v tom čase mal. Toto Ježišovo správanie bolo v rozpore s farizejským zákonom, čo sa týka colníkov. Preto farizeji vznesú námietku, ktorú teraz už vyslovia. Marek 2,16: „Keď zákonníci zo skupiny farizejov videli, že je s hriešnikmi a colníkmi, povedali Jeho učeníkom: Prečo je s colníkmi a hriešnikmi?" To, čo farizeji vyslovili, znamenalo: Keby Ježiš bol skutočne Mesiáš, nepriblížil by sa k spoločnosti s takou zlou povesťou. 

Ježiš odpovedal v troch bodoch (Mt 9,12-13). Po prvé: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí." Farizeji tiež videli, že colníci boli duchovne chorí. Nemá sa ísť k tým, čo potrebujú duchovné uzdravenie? 

Po druhé: Farizeji obetovali, ale nepoznali milosrdenstvo. Keďže mnoho obetovali, očividne si dali záležať na splnení vonkajších predpisov Mojžišovho zákona. Ale neboli tak isto starostliví pri zachovaní vnútorných požiadaviek. Napríklad požiadavky byť milosrdnými. Nedostatok milosrdenstva sa ukázal pri mnohých a mnohých zákonoch proti colníkom. Po tretie: Nie sú to spravodliví, ktorých treba volať k zmene, ale hriešnici. Farizeji počítali samých seba k spravodlivým a boli tej mienky, že colníci sú všetci duchovne chorí a zlí hriešnici. Či nemal ísť k nim, opovrhovaným, aby ich volal k obráteniu? 

Tento spôsob rozchádzania sa v názoroch pokračoval, až kým neprišlo k veľkému bodu obratu, ktorý budeme vysvetľovať neskôr. Teraz Ho budú farizeji všade sledovať. Budú odporovať tomu, čo robí, povie a učí. 

Konflikt ohľadom Mišny 

Všimneme si dôležitý bod rozporu medzi Ježišom a farizejmi. Ide o celý systém pravidiel a zákonov, ktoré Židia rozvíjali v predchádzajúcich štyroch storočiach a za čias Ježiša boli považované za rovnocenné s Písmom. Aby sme porozumeli, o čo išlo v týchto rozporoch a prečo bol Ježiš napokon farizejmi definitívne odmietnutý, musíme si dať trochu práce s poznávaním pozadia. Keď sa Židia navrátili z babylonského zajatia, duchovní vodcovia spoznali, že dôvodom exilu bola neposlušnosť voči Mojžišovmu zákonu. Zákonník Ezdráš (z knihy Ezdráš) zhromaždil spolu všetkých duchovných vodcov do špeciálnej školy. Táto škola mala názov „Škola soferim", čo znamená „Škola učencov Písma". Soferim je plurál, sófer singulár. 

Dôvodom pre štúdium bolo, že zobrali veľmi vážne každý zo 613 zákonov, ktoré Boh dal Mojžišovi. Musíme vedieť, že Boh dal Mojžišovi 613 zákonov, nielen Desať prikázaní. Každý jeden zákon si pozorne všímali a intenzívne študovali s cieľom vyložiť židovskému národu všetky Božie zákony. Premýšľali: „Čo znamená tento špeciálny zákon? Na čo treba dávať pozor, keď ho chceme poslúchnuť? Ako môžeme prekračovať tento zákon? Tým, že sa ľuďom priblíži znalosť zákona, budú schopní naplniť zákon, aby sme neprivolali znovu Boží trest a nešli opäť do zajatia." 

Bolo to dobré a správne. Robili, čo robí dnes každý učitej-Písma. Vzali biblický text a vykladali poslucháčom jeho vý2. nam. Keď zomrela prvá generácia učiteľov, pristúpila druhá generácia k tejto úlohe ešte vážnejšie. Povedali si, že nestačí vykladať zákon. Oni vybudujú „plot" okolo zákona. Okolo 6I3 jednotlivých zákonov budú v škole zákonníkov budovať „ploty". Tieto pozostávali z nových pravidiel a zákonov, ktoré vybudovali na 613 mojžišovských zákonoch. 

Za ich snahou sa skrývala myšlienka: Žid azda poruší zákon plotu, ale plot predsa môže zabrániť porušeniu jedného z pôvodných 613 zákonov, čo by mohlo znovu pritiahnuť Boží trest. Toto ich úsilie trvalo ďalších 400 rokov. 

Pri tvorbe „plotu" používali učitelia Biblie určitý princíp Dvaja zákonníci môžu mať rozličnú mienku, ale so zákonom Mojžišovým musia obaja súhlasiť. Tento zákon dal Boh Mojžišovi priamo a je absolútne svätý. O 613 zákonoch nemožno diskutovať, boh dané Bohom. No pri formovaní rabínskych zákonov sa mohli navzájom škriepiť, až kým na základe súhlasu väčšiny neprišli k uzáveru. Keď bol nový zákon hotový, bol záväzný pre Židov na celom svete. 

Pri tvorení zákonov používali ďalší rabínsky princíp s názvom „PilpuT. Pilpul je hebrejské slovo, ktoré znamená korenistý alebo ostrý. Zakladá sa na nasledujúcom logickom postupe: Máme nejaký výrok - koľko nových výrokov možno z neho odvodiť? Poviem príklad. 

Mojžišovský zákon trikrát hovorí: Nebudeš variť kozľa v mlieku materi. Pôvodný základ pre tento zákon bol zakázať kanaánsky rituál. Medzi Kanaáncami bolo bežné po prvom pôrode mladej kozy oddeliť mláďa od matky. Materskú kozu podojili a mláďa uvarili zaživa v jej mlieku. Toto bola obeť prvotín bohu Baalovi. Židia ju nesmeli praktizovať. Preto povedal Mojžiš: Nebudeš variť kozľa v mlieku matky. Mojžiš napísal tento pokyn asi v roku 1400 pred Kristom. Medzitým ubehlo 1000 rokov a Kanaáncov už nebolo. Nikto rituál nepraktizoval a na pôvodný podnet tohto zákona sa už zabudlo. Teraz nadniesli učenci Písma (soferim) otázku, ako by sme zaistili, že nikdy, v žiadnej dobe, na akomkoľvek mieste nebude nikto variť mláďa v mlieku matky. A tu nastupuje Pilpul logika: Povedzme, že niekto je kúsok mäsa a pije k nemu pohár mlieka, potom príde oboje pospolu do žalúdka a spolu reaguje. Je možné, že mäso pochádzalo z mláďaťa kozy, od ktorej je mlieko. A tu sa poruší prikázanie. Z toho pochádza zákon číslo 1: Žid nemôže jesť spolu mäso a mlieko počas jedného pokrmu. Musia medzitým ubehnúť najmenej štyri hodiny. Ortodoxní Židia dodržujú tento zákon až do dnešného dňa. 

V kóšer reštauráciách v Jeruzaleme podávajú alebo mliečne, alebo mäsové pokrmy. V Jeruzaleme je aj jedna židovská reštaurácia, ktorá servíruje oboje. Ale lokál je poschodový. Na prízemí podávajú mlieko a na poschodí mäso. Môže sa jesť alebo dolu, alebo hore. Nemožno chodiť zdola hore, lebo špeciálne dohliadajúci personál to nedovolí. Máme tu prvý nový zákon, ktorý bol odvodený z pôvodného. 

Ale Pilpul logika ide ešte ďalej. Povedzme, že niekto je na obed pokrm, ktorý obsahuje syr, a potom umyje tanier. Akokoľvek dôkladne tanier umýva, môže sa stať, že na ňom zostane nepatrný kúsok syra. Povedzme, že si vezme ten istý tanier na večeru, na ktorú má mäsitý pokrm, a položí si porciu mäsa na tento tanier. Odkrojí si kúsok mäsa a môže sa stať, že na tento kúsok mäsa sa prichytí nepatrný kúsok syra. Teraz je teoreticky možné, že mäso, ktoré dotyčný práve je, pochádza od mláďaťa kozy, ktorá dala mlieko na výrobu syra, ktorý jedol na obed. Keď sa zje táto mäsovo-syrová kombinácia a oboje pospolu reaguje v žalúdku, znovu bude prestúpený Mojžišov zákon, v ktorom sa hovorí, že neslobodno variť kozľa v mlieku materi. 

Z toho pochádza zákon číslo 2: Každá židovská domácnosť má dve súpravy hrncov, mís, tanierov a príborov, jednu na mäsové pokrmy, druhú na mliečne pokrmy. Až do dnešného dňa zachovávajú ortodoxní Židia tento zákon. Keď z nedopatrenia jedny nádoby použijú pre iný pokrm, už ich nemôžu viac použiť. Musia ich zničiť alebo dať niekomu, kto nie je Žid. 

Židia tieto nádoby už nesmú používať. Podobne sa tvorili nové zákony ďalej, ďalej a ďalej. Ku každému zo 613 zákonov ktoré Boh dal Mojžišovi, pripojili soferim stovky, ba tisícky nových zákonov. Začali 400 rokov pred Kristom a skončili 30 rokov pred Kristom. Potom prišla ďalšia škola rabínov, ktorí sa volali tanaim (plurál od tana). Títo pozreli na prácu sofer-im a zistili: „V plote je ešte príliš veľa dier. Našou úlohou je zaplátať tieto diery." Ale zmenili princíp. Soferim dodržiavali princíp, že o pravidlách možno diskutovať, ale o 613 zákonoch Mojžišových nie. Princípom tanaim bolo, že medzi sebou nemuseli byť v jednote, ale nemohli sa dotknúť ani jedného pravidla, ktoré vytvorili soferim. Všetky uzávery soferim, ktoré sa tvorili približne 400 rokov, vyhlásili za sväté a dostali takú autoritu ako Písmo - mnohokrát stáli dokonca nad Písmom. 

Tanaim však museli svoje rozhodnutie podložiť a vytvorili preto učenie, ktoré poslúchajú všetci ortodoxní Židia na celom svete až do dnešného dňa. Čo sa skutočne na vrchu Sinai stalo, hovoria tanaim, je toto: Boh dal Mojžišovi dva zákony. Prvý je napísaný zákon, pozostávajúci zo 613 zákonov, ktoré nájdeme v štyroch knihách Mojžišových (2M až 5M). Ale Boh dal Mojžišovi ešte druhý zákon - ústny. Ústny, pretože tento zákon nebol napísaný. Mojžiš sa ho naučil naspamäť a potom ho odovzdal Józuovi, Józua sudcom a títo prorokom a proroci soferim. Tieto zákony nevymysleli soferim, ale ich dostali cez prorokov, sudcov, Józuu a Mojžiša od Boha. Od začiatku, ako začali soferim tvoriť zákony, neboli nikdy napísané - vždy sa ich naučili naspamäť a týmto spôsobom ich podávali z generácie na generáciu ďalej - preto je to „ústny zákon". 

Keď vybudovali túto tradíciu, povedali tanaim, že zákony soferim treba poslúchať ako Písmo, ako 613 zákonov Mojžiša. Oba pochádzajú od Mojžiša - a teda od Boha. Tanaim radi hovorili o sebe ako o hľadačoch chodníka, pretože si mysleli, že urobili novú cestu v lese zákonov. Vidíme tu paralelu k výroku Pavla v Galatským 1, v ktorej Pavel hovorí o svojom živote v židovstve a kde sa označuje jedným slovom, ktoré v gréckom origináli znamená „hľadač chodníka". To znamená, že Pavel pred svojím obrátením bol tanaim. Jeho úlohou bolo tvoriť nové zákony. Ukazujú to mnohé listy v Novej zmluve -ako Rímskym a Galatským - kde viackrát používa metódu Pilpul logiky. Tanaim začali pôsobiť v roku 30 pred Kr. a pokračovali vo svojej práci do roku 220 po Kristu, spolu 250 rokov. Od roku 400 pred Kr. po r. 220 po Kr. neboli tieto zákony napísané. Učili sa ich naspamäť, až napokon v roku 220 po Kr. boli napísané. 

Potom prišla tretia škola rabínov - amoraim, plurál od amora. Títo pozreli na prácu tanaim a povedali: „Ešte stále je mnoho dier v tomto plote." Pokračovali v práci až do 6. storočia. A znovu zmenili princíp. Jeden amora sa môže rozchádzať v mienke s druhým, ale obaja musia súhlasiť so zákonmi tanaim. Tak dostali zákony tanaim takú autoritu ako Písmo. Zákony soferim a zákony tanaim spolu tvoria Mišnu. Zákony amoraim sa volajú Gemara. Obe pospolu tvoria Talmud. Mišna je napísaná hebrejsky a obsahuje 1500 strán potlačených drobným písmom. Gemara je napísaná v aramej-skej reči a má rozsah ako Encyklopédia Britannica. 

Pre naše štúdiá nepotrebujeme Gemaru ani sa nedovolá-vame Mišny, lebo ony neboli témou v Ježišovom živote. Gemara prišla omnoho neskoršie. Farizeji očakávali od Mesiáša, že bude poslúchať Mišnu. Ich predstava o Mesiášovi bola, že bude rabín - farizej, ktorý bude poslúchať Mišnu a tvoriť nové zákony. Ale Ježiš sa rozhodne bránil naplniť ich predstavu. 

Tradície (Mk 2,18-20; Mt 9,14-17; Lk 5,33-39) 

Marek 2,18: „Jánovi učeníci a farizeji sa postievali. I prišli (niektorí) a povedali Mu: prečo sa postia Jánovi učeníci a učeníci farizejov, ale Tvoji učeníci sa nepostia?" 

Medzi farizejskými zákonmi bol pôst často spomínaný. Farizeji sa postili dvakrát do týždňa, v pondelok a vo štvrtok. Pokým Ján a jeho učeníci sa postili, Ježiš a Jeho učeníci to nerobili, a preto chceli farizeji vedieť dôvod. Ježiš im odpoveď v štyroch bodoch: 

L Na svadbu neprichádzame, aby sme sa postili, ale ab sme oslavovali - to čítame mimo iných miest u Lukáša 5,34-35. Ženích bol tu na zemi a pokým prebýva na zemi, nje je čas pôstu. Odvtedy, ako Ježiš začal svoju činnosť na Paschu nemáme správu o tom, že by sa postil. 

2. Nová záplata sa neprišíva na staré rúcho (Lk 5,36) V tých časoch bolo staré rúcho už sprané a zbehnuté. Rúcho často prali a bolo natoľko zbehnuté, nakoľko to bolo len možné. Keby vzniknutú dieru zaplátali novou látkou, táto by sa pri najbližšom praní zbehla (stiahla) a roztrhla starý odev Ježiš chce tým povedať nasledovné: Neprišiel pridať ďalšie záplaty na farizejské židovstvo, aby zalátal dieru v plote, ale priniesol niečo celkom nové. 

3. V nasledujúcich veršoch 37 a 38 povedal Ježiš, že nové víno nedávajú do starých kožíc. Staré kožice sú roztiahnuté až po hranicu únosnosti. Keď sa staré kožice naplnia novým vínom, ktoré nezakončilo proces kvasenia, tlak, ktorý vznikne, roztrhne kožice a oboje sa zničí, víno i kožice. Ježiš tu chce povedať: Neprišiel, aby svoje učenie dal do schránky učenia farizejov. Jeho učenie nepatrí do tohto rámu. Prináša niečo celkom nové. Vo verši 39 Pán Ježiš hovorí výpoveď s prorockým významom: ,A nikto, kto pije staré, nechce hneď nového, lebo hovorí: Staré je lepšie." 

4. Nakoniec odmietnu Jeho učenie a zostanú pri starom. Opísaný konflikt sa týka Mišny. V nasledujúcom texte použijeme niektoré výrazy synonymne: „farizejské zákony", „rabínske zákony", „zákony Mišny". Sú to označenia zákonov, ktoré Židia volajú jednoducho Mišna. V Novej zmluve je použité iné označenie: „otcovská tradícia" alebo „tradícia starších". Keď v Novej zmluve nájdeme tieto pojmy, ide o zákony, ktoré Židia označujú ako Mišna. Mišna je hlavným bodom rozporu medzi Ježišom a farizejmi. Neskôr uvidíme, že to bol hlavný dôvod, ktorý viedol k odmietnutiu Ježiša. 

Sobota (Mk 2,23-28; Mt 12,1-8; Lk 6,1-5) 

Ježiš a farizeji mali rozpor ohľadom Mišny. V tomto spore je jeden špecifický, dôležitý aspekt - otázka ako zachovávať sobotu. K jednému zákonu, ktorý dal Mojžiš - „Pamätaj na deň sobotný, aby si ho zasvätil", - pridali farizeji 1500 ďalších zákonov. Sobota bola v židovstve najdôležitejšia. Rabíni učili: Boh stvoril l\id Izrael, aby posvätil sobotu. Teda Izrael bol stvorený pre sobotu. Lukáš 6,1 píše: „Keď Ježiš išiel v (druhú) sobotu pomedzi zbožie, trhali učeníci klasy, vymŕvali ich rukami a jedli." Keď farizeji videli, čo Ježišovi učeníci urobili (verš 1), vytýkali im to (verš 2), pretože prestúpili štyri z 1500 príkazov o sobote. 

1. Keď trhali klasy, tak v sobotu žali. 

2. Keď oddeľovali zrno od pliev, tým v sobotu mlátili. 

3. Keď fúkali do dlaní a oddelili plevy od zrna, potom v sobotu previevali obilie. 

4. Obilie v sobotu uskladňovali tým, že ho prehltli. Učeníci tak porušili štyri príkazy farizejov o sobote. Ako odpoveď im Pán Ježiš povedal šesť vecí (Mt 12,3-4). 

1. Kráľ Dávid tiež porušil zákony farizejov. Mojžiš nikdy nepovedal, že kňaz môže dať chleby predloženia iným než le-vítom, ako učili farizeji. V tomto prípade nemohli namietnuť, že Dávid žil pred vznikom farizejských zákonov. Lebo oni učili práve to, že aj príkazy Mišny pochádzajú od Mojžiša. Dávida však nikdy neodsúdili, že prekročil zákony Mišny. Ak Dávid mohol porušiť zákony Mišny, môže to urobiť aj jeho potomok. 

2. Ježiš učil, že určité príkazy o sobote sa netýkali služby v chráme (Mt 12,5). Príkaz sobotného odpočinku neplatil pre tých, ktorí mali službu pri chráme. Pre nich to nebol deň odpočinku. V sobotu museli dokonca pracovať viac ako po iné dni. Ježiš zdôraznil, že aj v Mojžišovom zákone boli niektoré práce dovolené aj v sobotu. 

3. Ježiš povedal v Lukášovi 12,6: „Hovorím vám: Tuje niečo, čo je väčšie ako chrám." Tým podčiarkol, že Mesiáš je väčší ako 

chrám. Keď teda boli dovolené v sobotu rozličné práCe v chráme, tak mohol aj Mesiáš dovoliť v sobotu určité práce. 

4. V Matúšovi 12,7 je: „Keby ste vedeli, čo znamená (Ozefá 6,6): Milosrdenstvo chcem a nie obeť, neodsudzovali by ste nevín, ných1\i Ježiš citoval Ozeáša a povedal tým, že určité práce boli v sobotu dovolené: práce nutné a práce milosrdenstva. To bolo v sobotu vždy dovolené. 

5. V Matúšovi 12,8 povedal Ježiš, že Mesiáš je pánom sobo ty a môže dovoliť veci, ktoré oni nemôžu dovoliť. 

6. Šiesty bod je u Marka 2,27: „Povedal im teda: Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu." Povedal im tu že sobotu a zákony o sobote pochopili úplne mylne. Učili, že Boh utvoril Izrael pre sobotu. Ale sobotu utvoril Boh pre Izrael, aby mu dal čas pokoja a odpočinku. Nebola daná, aby zotročila Izrael. Rabíni však 1500 príkazmi o sobote urobili Židov otrokmi soboty. Ježiš neprestupoval príkaz o sobote od Mojžiša, ale len to, ako ju kázali zachovávať farizeji. Lebo oni nesprávne pochopili základ príkazov o sobote. 

Výklad (spravodlivosti) mojžišovského zákona (Mt 5,17-48; 7,24-81) 

Kapitola 5,6 a 7 Matúšovho evanjelia sa často označuje ako „Kázeň na vrchu". Žiaľ, toto označenie nehovorí nič o obsahu. Text je výklad Mojžišovho zákona Kristom a musíme rozumieť, čo hovorí ako celok. Chceme uviesť tri veci, ktorých sa táto kázeň netýka: 

1. Nejde o ústavu mesiášskej ríše. To by znamenalo návrat celého mojžišovského zákona. Po smrti Mesiáša na kríži to už neprichádza do úvahy. 

2. Nejde ani o cestu záchrany. Mnohokrát ľudia povedia, že nie je nutné veriť v Krista, ale že sa dá prísť do nebies, ak by sme plnili tu dané príkazy: „Hlavne, že zachovávam zlaté pravidlo, tak budem spasený." Ale keby aj niekto mohol zachovať princípy tohto zákona bez jedinej chybičky, nebol by spasený, lebo to by znamenalo spásu na základe skutkov. Táto možnosť záchrany nejestvuje. Kázeň na vrchu sú pravidlá života pre tých, ktorí sú zachránení, ale ich dodržiavanie nie je prostriedkom záchrany. 

3. Nie je to kresťanská etika pre súčasnosť. Ježiš vo svojej kázni hovoril o niečom, čo sa neskôr stalo etikou zborov. Vieme to z Jeho neskorších výkladov a od apoštolov. Ale vcelku tu nemáme kresťanskú etiku, lebo by to znamenalo, že my ešte vždy musíme zachovávať 613 mojžišovských zákonov. Veď celý mojžišovský zákon je súčasťou tejto reči. 

Pripusťme, že učenie v Matúšovi 5-7 by bolo kresťanskou etikou, potom by to znamenalo: Nikdy nejesť žiadne bravčové mäso, žiadnu tresku, nenosiť žiadne rúcho z dvoch rozličných materiálov, žiadne holenie brady u mužov. To všetko a mnohé iné veci by boli dnes prekliate, keby Kázeň na vrchu bola všeobecnou kresťanskou etikou. Avšak to všetko tento text neučí. Je to výklad spravodlivosti zákona skrze Mesiáša, odlišný od farizejského vysvetľovania zákona. 

Židia mali veľký záujem odhaliť, či je Ježiš skutočne Mesiáš. Vedeli, že bude duchovnými vodcami a farizejmi odmietaný. Vedeli zo Starej zmluvy, že spravodlivosť je prostriedkom, skrze ktorý sa dá prísť do nebeského kráľovstva. Farizeji v Mišne ponúkali spravodlivosť, ktorú je možné označiť ako „širokú cestu" spravodlivosti, lebo všetci Židia by mali prísť do kráľovstva. Teraz kázal Ježiš veľmi úzku cestu. Preto sa u Židov vynára otázka: Podporí Ježiš spravodlivosť farizejov a či nie? Tak sa vysvetľuje zmysel posledného verša tejto kázne: „Lebo hovorím vám: Ak vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského" Mt 5,20. 

Touto výpoveďou odmietol Pán Ježiš farizejskú interpretáciu zákona v dvoch bodoch: Spravodlivosť, ktorú podľa ich mienky treba mať pre vstup do kráľovstva, aj spôsob, ako vysvetlUjú spravodlivosť Mojžišovho zákona. Všimnime si, ako začínajú niektoré verše: 

„ _________ **... uuio povedané... 

Verš 27: „Počuli ste, že bolo povedané..." 

Verš 31: „A bolo povedané..." 

Verš 33: „Opäťste počuli, že bolo povedané..." 

Verš 38: „Počuli ste, že bolo povedané..." 

Verš 43: „Počuli ste, že bolo povedané..." 

Vždy keď ide o Mojžišov zákon, používa inú formuláciu: Je napísané!" Keď je myslená Mišna, ústny zákon, používa Ježiš odlišné vyjadrenie: „Počuli ste, že bolo povedané." Zákony celej Mišny vtedy totiž ešte neboli napísané, ale sa podávali ďalej ústne. 

Pán Ježiš použil vo svojej kázni príklad z mojžišovského zákona a ukázal, aký rozdiel je v interpretácii požiadavky spravodlivosti tohto zákona. Ako príklad uvažujme o veršoch 21-26 - príkaz „Nezabiješ!" Interpretácia farizejov dokazovala, že sa neporuší požiadavka tohto zákona, pokým sa nevykoná akt vraždy. Pán Ježiš oproti tomu učil, že táto interpretácia je zlá. Formálne bola v poriadku, lebo človek literu zákona neporušil, pokým nezavraždil. Nemožno zákonom trestať, pokým dotyčný nezavraždil. Ale spravodlivosť z tohto zákona bola už dávno porušená, prv ako začal vraždiť. Prv ako ide človek vraždiť, má v srdci hnev na človeka, ktorý sa má stať obeťou vraždy. A keď v niekom vznikne hnev, už porušil spravodlivosť zo zákona. 

Druhý príklad je cudzoložstvo vo veršoch 27-30. Farizeji učili, že voči tomuto zákonu sa človek previní až vtedy, keď vykoná akt cudzoložstva. Tu Pán Ježiš znovu jasne ukázal, že taká interpretácia je falošná. Pravdaže, voči litere zákona sa prehrešil až vtedy, keď scudzoložil. Nemožno trestať na základe zákona, kým nescudzoložil. Ale témou tu je spravodlivosť zo zákona. Prv ako cudzoloží, už má v srdci túžbu po niekom, s kým nie je spojený v manželstve. Len čo sa objaví táto túžba v srdci, spravodlivosť v tomto bode zákona je porušená. Tak to ide ďalej v celej reči: „Oni hovoria toto, ja hovorím to. Oni hovoria to, ja hovorím toto." 

Na konci svojej reči v kapitole 7,24-27 dal Ježiš svojim židovským poslucháčom možnosť rozhodnutia. Môžu ďalej stavať na farizejskej interpretácii zákona, ale bude to budovanie na piesku. Každá budova postavená na takom základe bude zničená. Alebo môžu budovať na Jeho interpretácii spravodlivosti zákona a bude to budovanie na skale. Každá budova, ktorá je postavená na takom základe, vytrvá. 

„Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili Jeho učeniu, lebo ich učil, ako kto má moc a nie ako ich zákonníci" (Mt 7,28-29). Keď končil, porozumeli židovskí poslucháči, čo Pán Ježiš chcel povedať. Porozumeli, že Jeho učenie sa jasne odlišuje od učenia zákonníkov a farizejov, a aj spôsob, ako učil, bol celkom iný, ako učili oni. Aby sme spoznali ich spôsob učenia, museli by sme čítať pár strán z rabínskej literatúry. Formulácia je vždy tá istá: rabín Tenaten hovorí, rabín Tenaten hovorí. Každý rabín učí na podklade autority druhého rabína. Ale Ježiš necitoval druhých učiteľov. Učil ako Ten, ktorý má absolútnu autoritu vykladať zákon. A ako Mesiáš, ktorý tento zákon dal, mal prirodzene túto autoritu. 

Ešte raz zdôrazníme: 

1. Táto reč - vo svojej celistvosti - je Kristovou interpretáciou pravej spravodlivosti podľa mojžišovského zákona oproti interpretácii toho istého zákona skrze farizejov. 

2. Je to aj Jeho odmietnutie farizejského židovstva, prípadne ústneho, tradovaného zákona. Okrem toho to bolo odmietnutie ich učenia, ktoré vyvolalo v nich odmietnutie Jeho mesiášskych nárokov. 

Odmietnutie Ježišovho mesiášstva 

Konflikt pre vyháňanie zlých duchov (Mk 3,20-30; Mt 12,22-37) 

U Marka 3,21 čítame, že príbuzní Pána Ježiša spoznali, že príde k obratu, ale neporozumeli situácii. Mysleli si, že sa 

pominul z rozumu a musia Ho chrániť pred Ním samým. Porozumeli, že sa niečo stane, ale nevedeli čo. 

Vo verši 22 čítame, že situácia bola iniciovaná učiteľmi Písma, ktorí prišli z Jeruzalema, a odohrala sa v Galilei. Druhá fáza sledovania bola medzitým ukončená. Vodcovia už dospeli k záveru a teraz hľadali možnosť zverejniť svoj postoj. Ich kroky najpodrobnejšie opisuje Matúš. Ale od Marka vieme, že boli iniciované farizejmi, ktorí prišli z Jeruzalema do Galiley, aby zverejnili svoje rozhodnutie. 

U Matúša 12,22 vyhnal Pán Ježiš zlého ducha, ktorý posadnutého urobil nemým. Vyhnať démona z posadnutého nebolo až také neobvyklé - veď aj farizeji a zákonníci sa tým zapodievali. Aj učeníci rabínov to dokázali. Vyháňanie démonov nebolo neobvyklé. Ale vo farizejskom židovstve používali pri tom určitý rituál, ktorý pozostával z troch krokov. Ako prvé musel exorcista nadviazať komunikáciu s démonom. Pri tom démon používal hlas človeka, ktorého obsadil. Po druhé musel po nadviazaní kontaktu získať meno démona. Po tretie, keď už mal meno démona, mohol toto meno použiť, aby ho vyhnal. To boli tri stupne židovskej praxe, ktoré Pán Ježiš v inom prípade tiež použil. 

Príklad nájdeme u Marka 5. Tu Pán Ježiš koná s posadnutým. Spasiteľ sa ho spytuje na meno a démon odpovedá: „Moje meno je Legion, lebo nás je mnoho." V tomto prípade použil Ježiš prax Židov. 

Existovala skupina démonov, ktorí sa nedali touto trojstupňovou procedúrou vyhnať, totiž zlí duchovia, ktorí spôsobili hluchotu u posadnutého. Pretože osoba nemohla hovoriť, nemohli s ňou nadviazať kontakt, aby zistili meno démona. Preto vo farizejskom židovstve bolo nemožné vyhnať tento druh démonov. Ale farizeji už dlhšie učili: Keď príde Mesiáš, bude vedieť vyhnať aj tento druh démonov. Tú máme druhý mesiášsky zázrak: vyhnanie démonov, ktorí spôsobili nemotu -to bolo mesiášske. Keď to vieme, môžeme porozumieť, prečo sa veci tak udiali, ako sa udiali. 

U Matúša 12,22 čítame, ako Ježiš vyhnal démona, ktorý urobil človeka nemým. To vyvolalo otázku uvedenú v nasledujúcom verši: „A všetky zástupy boli ako bez seba a hovorili: Či tento nie je Syn Dávidov?" Zástup sa spytoval, či nie je Syn Dávidov. „Syn Dávidov" je titul pre Mesiáša. Spytovali sa: Je On Mesiáš? Pri vyhnaní démonov iného druhu sa spytovali, akou autoritou to robí. Ale tu sa zmenila otázka: Je On Mesiáš? Lebo urobil presne to, o čom tvrdia farizeji, že to môže urobiť iba Mesiáš. 

Zástup vedel postaviť otázku, ale nebol hotový sám si odpovedať. Preto prosili vodcov o odpoveď. Po tom, čo sa prihodilo, mali vodcovia dve možnosti: Buď uznať Pána Ježiša za Mesiáša, alebo Ho odmietnuť. Vyvolili si druhú možnosť. Museli ešte niečo vysvetliť: Prečo mohol urobiť to, čo podľa ich učenia mohol len Mesiáš. 

Vo verši 24 čítame, že si zvolili druhú možnosť a odmietli Ho ako Mesiáša. Tvrdili, že Ježiš sám je posadnutý, a to nie obyčajným démonom, ale kniežaťom démonov - Belzebúbom. „Belzebúb" je kombinácia dvoch hebrejských výrazov a znamená „Pán múch". Tento argument prijali ako všeobecne uznávané zdôvodnenie odmietnutia Ježiša ako Mesiáša. Nemôže byť Mesiášom, pretože je sám posadnutý démonom. 

Toto vysvetlenie nenájdeme len v Biblii, ale aj v židovskej literatúre, ktorá bola písaná po týchto udalostiach. V Tal-mude, o ktorom sme už hovorili, je napísané, že Ježiš bol ukrižovaný na slávnosti Paschy, pretože robil kúzelníctvo. Židia museli vysvetliť, prečo Ježiša ukrižovali na Paschu, lebo podľa židovských zákonov bolo zakázané niekoho popraviť počas tejto slávnosti. Ježiš zvádzal Izrael kúzlami - a kúzelníctvo je v tesnom súvise s démonizmom. Na inom mieste je v Talmude napísané, že Ježiš, keď bol v Egypte, si urobil do tela zárezy. Do nich vložil tabuľky s Božím menom. Božie meno pozostáva zo štyroch písmen, ktoré vložil do rán. Preto bol schopný robiť divy. Ani v evanjeliách, ani v iných spisoch nepopierajú farizeji Ježišove divy, ale ich pripisujú démonickej moci. Táto argumentácia sa stala oficiálnym vysvetlením pre Jeho odmietnutie. Nebol Mesiášom, pretože bol posadnutý démonmi. 

V Matúšovi 12,25-29 sa Ježiš bráni štyrmi výrokmi. 

Po prvé ukazuje vo veršoch 25-26, že ich úsudok nemôže byť správny, lebo by sa ríša satanova rozdvojila. Ďalej vo verši 27 vidíme, že farizeji uznali, že vyháňanie démonov je dar Ducha. A tak neboli vzhľadom na svoje výroky dôslední. Po tretie povedal Ježiš vo verši 28, že divmi uzdravovania, ktoré urobil, potvrdzuje, že je Mesiáš. Po štvrté vo verši 29 napokon zdôraznil, že je silnejší ako satan a nie je mu podriadený. Vo veršoch 30-37 učí, že generácia, ktorá sa dopustila hriechu odmietnutia, spáchala mimoriadny hriech, totiž „hriech proti Svätému Duchu". Pretože je tento hriech neodpustiteľný, je už údel tejto generácie spečatený. Údel, ktorý sa nedal odvrátiť, sa naplnil po štyridsiatich rokoch, keď v roku 70 po Kristovi bol Jeruzalem a chrám zničený. 

Ešte raz si musíme uvedomiť súvislosť, v ktorej sa stal tento hriech. Je to jediný súvis, v ktorom je reč o tejto veci. Definícia neodpustiteľného hriechu je: židovský národ odmietol mesiášstvo Ježiša v čase Jeho pobytu na zemi s odôvodnením, že je posadnutý démonmi. 

Hriech proti Svätému Duchu 

Z uvedenej definície môžeme urobiť štyri závery. Po prvé: ide tu o národný, nie individuálny hriech. Hriechom proti Svätému Duchu nemôže hrešiť jednotlivec. Ani vtedy to nebol individuálny hriech, lebo jednotlivci „tejto generácie" ujdú súdu, keď prijmú Pána Ježiša ako Mesiáša. Ale ako hriech národa bol neodpustiteľný. Je jasné, že to nebol individuálny hriech, lebo Nová zmluva jasne svedčí: Nezáleží na tom, akého hriechu sa človek dopustí, hriech môže mať odpustený, keď skrze Pána Ježiša príde k Bohu. Povaha hriechu nieje rozhodujúca. Lebo keď Pán Ježiš zomrel na kríži, nebolo to len za určité hriechy, a za iné nie. Zomrel za každý druh hriechu; každý hriech je odpustiteľný tomu, kto príde skrze Krista k Bohu. Ale pre Izrael ako národ bol vtedy neodpustiteľný. 

Po druhé: tento hriech sa týkal Židov v časoch Pána Ježiša tu na zemi. Nemôže sa presúvať na neskoršie žijúcich Židov, ako sa to pokúšali robiť kresťania v priebehu cirkevných dejín. Bol platný pre jednu generáciu, počas ktorej Ježiš prišiel ako fyzicky viditeľný, zjavil sa ako Mesiáš a ponúkol jej v tom čase mesiášske kráľovstvo. Bola to práve tá generácia, ktorá Ho odmietla s odôvodnením, že je posadnutý démonmi. Odteraz sa v našich štúdiách budeme stretávať vždy znovu s pojmom „táto generácia". Lebo len oná generácia bola vinná neod-pustiteľným hriechom. 

Po tretie: ide tu o národný hriech, ktorého sa nemohol a nemôže dopustiť žiadny iný národ, lebo Ježiš prišiel len raz k jednému ľudu ako Mesiáš - k židovskému národu. Je len jeden ľud zmluvy. 

A po štvrté: dôsledkom tohto hriechu bola skutočnosť, že prestala platiť ponuka mesiášskej ríše. Ríša platí pre neskoršiu generáciu, ktorá Ho určite prijme - generáciu časov súženia. Pre vtedajšiu generáciu prišiel súd v roku 70 po Kŕ. Tento „point of no return" v židovskej histórii prišiel tretíkrát. (Poznámka: Výraz „point of no return" je z leteckej praxe. Keď je málo pohonnej hmoty a lietadlo už preletelo dlhšiu trasu, ako je pred ním, prekročilo už „point of no return" - bod, z ktorého sa nedá vrátiť. Teraz pilot môže len letieť ďalej a dúfať, že vystačí s pohonnou hmotou.) 

Nezmeniteľný fyzický súd 

Prvý súd vidíme pri vychádzaní národa z Egypta (4M 13-14). Dvanásť vyzvedačov preskúmalo Kanaan. Všetci videli, že zem bola presne taká, ako im ju Boh zasľúbil. Ale desať z dvanástich vyzvedačov varovalo ľud pred vojdenim do zeme. Len Józua a Káleb dôverovali Bohu. Ľud začal rebelovať voči Mojžišovi a Áronovi a boli by prišli o život, keby nezasiahol Boh. Ale potom Boh dopustil súd nad generáciou exodu. Museli 40 rokov putovať po púšti. Počas týchto 40 rokov mali zahynúť všetci, ktorí opustili Egypt, okrem dvoch vyzvedačov a tých, čo boli mladší ako 20 rokov. Tak stratila táto generacia privilégium vojsť do zasľúbenej zeme. Bol to fyzický súd - smrť bez vojdenia do zasftibenej zeme. Nie všetci, ktorí zomreli na púšti, boli duchovne stratení. Hoci Mojžiš a Áron museli pre určité hriechy zomrieť mimo zasľúbenej zeme, boli však duchovne zachránení. Fyzický súd sa netýkal duchovnej záchrany. Bol to len fyzický trest - fyzická smrť mimo zasľúbenej zeme. Druhý súd prišiel za čias kráľa Manasesa, jedného z najkrutejších kráľov v Jeruzaleme (2Kron 23 a 2Kron 34). Urobil z chrámu a okolia centrum modloslužby. Boh sa aj vtedy rozhodol dopustiť fyzický trest. Jeruzalem a chrám zničili Babylončania a národ odvliekli do zajatia. Bol to fyzický trest. Nie všetci, ktorí stratili život pri tomto súde, boli aj duchovne stratení. Ezechiel šiel do zajatia, Daniel a jeho traja priatelia tiež boli v zajatí. Museli znášať následky fyzického súdu, ale to neovplyvnilo ich duchovnú záchranu. Potom ako Boh vyriekol tento súd, sa už nedalo nič urobiť pre odvrátenie tohto údelu. V prípade Židov na púšti čítame, že robili pokánie. A potom povedali: Môžeme zaujať tú zem. Vytvorili armádu a vytiahli - ale bolo už neskoro. Dosiahli bod, odkiaľ niet návratu, a tak museli znášať fyzický trest. Manases sa obrátil na sklonku života k Bohu a bol duchovne zachránený, ale ten bod, z ktorého nebolo pre národ návratu, už prekročil, a tak nemohlo nič zadržať fyzický trest. Babylonské ničenie a zajatie sa nedalo odvrátiť. 

V Matúšovi 12 prechádzala vtedajšia židovská generácia tretíkrát cez bod, ktorého prekročenie znamenalo, že nie je už možný návrat. Nič nemohlo prekaziť príchod súdu v roku 70 po Kr., kedy Rimania zničili mesto i chrám. Aj keď vtedy, keď Pán Ježiš vchádzal na osliatku do mesta, Ho vyhlásilo veľké množstvo za Mesiáša - bolo však už neskoro. Keby Ho aj tisíce uznali za Mesiáša, Ježiš povedal, že Jeruzalem bude zničený. To je povaha hriechu, ktorý nemôže byť odpustený; národný hriech Izraela, ktorý priviedol celý národ k fyzickému trestu. 

Nový postoj k znameniam (Mt 12,38-45) 

Po tom, čo počuli farizeji a zákonníci slová o odmietnutí a súde, znova sa vzchopili (Mt 12,38) a žiadali ďalšie znamenia. Chceli tým povedať, že Ježiš ešte neurobil dosť, aby dokázal svoje mesiášstvo. Začal svoju službu pred poldruha rokom, po celý čas robil mnohé divy, počítajúc aj tie, ktoré boli označené ako „mesiášske", no napriek tomu Ho odmietli. Preto oznamuje Pán Ježiš nový spôsob činenia divov. Predtým sme argumentovali, že účelom robenia divov, ktoré začal pred poldruha rokom, bolo dať Izraelu znamenie, aby mohol dospieť k rozhodnutiu. Medzitým prišlo zo strany Židov k neodvolateľnému rozhodnutiu. V Mt 12,39-40 čítame, že pre ľud už nebude dané znamenie okrem jedného: znamenia Jonášovho - znamenia vzkriesenia. Po tejto udalosti urobil Pán Ježiš mnohé divy, ale cieľ divov sa zmenil. Nešlo o to dať Izraelu znamenie, ale vyučovať a pripravovať apoštolov pre činnosť, ktorú majú začať po odmietnutí Pána Ježiša Židmi. O tom čítame v Skutkoch apoštolských. Ale pre národ už nebolo znamenia okrem Jonášovho. Znamenie Jonášovo, znamenie vzkriesenia, sa prejaví v Izraeli trikrát. Prvýkrát pri vzkriesení Lazára, druhýkrát vzkriesením Pána Ježiša a tretíkrát to bude pri vzkriesení dvoch svedkov v časoch súženia. 

Ninivčania a kráľovná Juhu 

Potom, keď Pán Ježiš oznámil zmenu ohľadom svojich divov, sa znova zapodieval témou súdu. Musíme dávať pozor na vzťah k „tomuto pokoleniu". U Matúša 12,41 sa postavia ľudia z Ninive na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho. Vo verši 42: „Kráľovná Juhu povstane na súde s týmto pokolením a odsúdi ho." Ježiš tu uviedol dva príklady pohanov zo Starej zmluvy: ľudia z Ninive a kráľovná Juhu. Majú málo svetla, a predsa správne reagujú. Táto generácia mala omnoho viac svetla - mala svetlo Mesiáša. Teda bude oná skupina pohanov v deň súdu stáť pred veľkým bielym trónom a odsúdi špeciálnu židovskú generáciu - bola vinná neodpustiteľným hriechom. 

U Matúša 12,43-45 hovorí Pán Ježiš príbeh o démonovi, ale často nevidíme pointu celého príbehu. Hovorí o démonovi. 

ktorý prebýval v človeku a rozhodol sa opustiť ho. Nebol vy. hnaný, odišiel z vlastnej vôle a hľadal lepší príbytok. Po určitom čase hľadania šiel naspäť k človeku, ktorého predtým opustil. Bývalý príbytok našiel prázdny, vymetený a ozdobený, lebo nebol obsadený iným duchom, a tak sa démon mohol opäť dostať do neho. Ale nechcel žiť sám, preto pozval sedem svojich priateľov, aby bývali s ním. Ježiš povedal vo verši 45, že ten človek je teraz na tom horšie ako predtým. Predtým býval v ňom len jeden démon. Pretože zostal prázdny, mal teraz osem démonov. Ale rozhodujúca výpoveď je na konci verša: „Tak to bude aj s týmto zlým pokolením." Tu nachádzame znovu zdôraznené: toto zlé pokolenie. Táto generácia nastúpila spolu s Jánom Krstiteľom. Jeho úlohou bolo pripraviť ju na príchod Mesiáša. Jánovou kázňou bola táto generácia „vyprázdnená" od zlého, obrátená a vyzdobená. Ale odmietnutím Mesiáša zostala prázdnou. Pretože zostala prázdna, potom bola na tom horšie ako predtým. : Keď nastúpila táto generácia, boli Židia pod mocou Ríma. Každý rok museli platiť daň. Ale Rimania im dovolili istý nacionálny štatút Jeruzalem stál, chrám fungoval a v Sanhedrine mali akoby svoju vládu. Ale o 40 rokov po odznení Ježišových slov dobyli rímske légie zem. Po štvorročnej vojne, z toho boli dva roky obliehania, dobyli Rimania Jeruzalem a zbúrali chrám, takže nezostal kameň na kameni. Židia boli rozptýlení do všetkých končín zeme a posledný stav bol zreteľne horší ako prvý. Až do dnešného dňa je Izrael stále v rozptýlení. 

Následky odmietnutia Ježiša 

ako Mesiáša (Mk 4,1,2. 33-34; Mt 13,1-3.34-35; Lk 8,4) 

Odmietnutie Ježišovho mesiášstva prinieslo štyri dôsledky. Prvý, ako sme sa už zmienili, je zmena poslania zázrakov. Pán Ježiš ich už nerobil preto, aby dal Izraelu znamenie, ale aby svojich apoštolov pripravil na ich neskoršiu činnosť. Izraelu bude dané iba znamenie Jonášovo. Znamenie vzkriesenia bude dané trikrát. Vzkriesenie Lazára, vzkriesenie Pána Ježiša a vzkriesenie dvoch svedkov v čase súženia. 

Druhý dôsledok sa týka ľudí, pre ktorých urobil zázrak. Až po 12. kapitolu Matúša chodil Pán Ježiš a robil divy pre dobro zástupov. Až dovtedy nepožadoval vieru. Divy používal, aby dokázal svoj mesiášsky nárok. Dobrý dôkaz je Ján 5. Ježiš uzdravil muža pri rybníku Bethesda. Uzdravil ho na základe vlastnej iniciatívy. Muž nevedel, kto je Ježiš. Pýtali sa ho: „Kto ťa uzdravil?" A ten muž to nevedel. Najprv musel vyjsť, aby to zistil. Nevedel ani, kto je Ježiš, ani že si nárokuje byť Mesiášom. Ale podľa Matúša 12 sa to zmenilo. Dovtedy robil Ježiš divy pre prospech jednotlivcov, ale teraz požadoval najprv vieru. 

Výsledok bol nasledujúci: Do 12. kap. Matúša niekedy povedal Pán Ježiš uzdravenému, že má ísť zvestovať ostatným, čo mu urobil Boh. Od 12. kapitoly začal prikazovať uzdravenému, že nemá nikde povedať, čo Boh pre neho urobil. Začal „spôsob tichosti". Keď niekoho uzdravil, zakázal mu o tom hovoriť. 

Tretí dôsledok sa vzťahoval na posolstvo, ktoré Ježiš a Jeho apoštoli šírili. Do Matúša 12 šiel Pán Ježiš s učeníkmi po celom Izraeli, od mesta k mestu, od jednej synagógy k druhej a zvestovali Ježiša ako Mesiáša. O dve kapitoly skôr, v Matúšovi 10, rozposlal Pán Ježiš svojich učeníkov po dvoch, aby robili presne to isté. Ale po Matúšovi 12 zakázal dokonca svojim učeníkom niekomu povedať, že On je Mesiáš. A napríklad v Matúšovi 16, keď Peter vydal známe svedectvo „Ty si Kristus, Syn živého Boha", prikázal Pán Ježiš učeníkom, aby o tom nikomu nehovorili. Aj oni sa museli podriadiť novému spôsobu a mlčať - až po Matúša 28, kde dostali misijný rozkaz. 

Štvrtý dôsledok súvisí so spôsobom učenia. Po Matúša 12 učil Pán Ježiš verejne, jasne a zrozumiteľne, tak aby všetci porozumeli. Videli sme to v Matúšovi 5-7 v Kázni na vrchu, keď ľud po reči presne porozumel, čo povedal a čím sa líši od farizejov a zákonníkov. Ale po Matúšovi 12 zmenil svoju vyučovaciu metódu. Vidíme to hneď vzápätí v Matúšovi 13. Hovoril k zástupom len v podobenstvách. Vo verši 1 je napísané: „Vten istý deň." Začal teda s novou metódou učenia ešte v ten deň. ako Ho odmietli. Vo verši 3 je potom text: „ A hovoril im mnoho v podobenstvách." Neskôr sa Ho učeníci spytovali, prečo hovoril v podobenstvách, a On im povedal dva dôvody. Prvým bolo ilustrovať učeníkom určité pravdy. Druhý dôvod sa prejavil v učení zástupov tak, že slová budú počuť, ale neporozumejú zmyslu podobenstva. Až do tohto času dostali dostatok svetla, aby mohli správne odpovedať. Ale odpovedali zle - hriechom, ktorý sa nedá odpustiť. Preto im nebude dané ďalšie svetlo. V Matúšovi 13,34 je napísané: „To všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách a bez podobenstva im nič nehovoril." Tu je povedané, že im nehovoril nič okrem podobenstiev. Inak to bolo do Matúša 12. Ale potom kedykoľvek učil verejne, hovoril v podobenstvách, takže zástupy nerozumeli. Marek sa zmieňuje o jednom bode, ktorý nechceme zamlčať. Marek 4,33-34: „A hlásal im slovo v mnohých podobenstvách, nakoľko mohli pochopiť. Bez podobenstva im však nehovoril, ale svojim učeníkom osobitne všetko vykladal." Keď učil verejne, bolo to i v podobenstvách, takže dokonca ani Jeho učeníci nerozumeli I zmyslu. Keď bol s nimi osamote, vysvetľoval im ich, lebo pre f nich mali slúžiť ako ilustrácia pravdy. Nie je možné pochopiť, prečo tak radikálne zmenil službu, keď nepochopíme, aké dôležité boli udalosti u Matúša 12. Dokonca možno povedať, že udalosti z Matúša 12 boli najdôležitejšie v Jeho živote, nehľadiac na smrť a vzkriesenie. To, čo sa stalo u Matúša 12, zmenilo spôsob druhej polovice Jeho služby. Pripravilo pôdu pre udalosti v Skutkoch a predpoklad pre niečo nové, pre formovanie tela Kristovho. Pripravilo javisko pre najbližších 2000 rokov dejín židovského ľudu. Bol to teda dôležitý bod zvratu, ako to budeme vidieť ešte zreteľnejšie. 

Konflikt o Mišne (Mk 7,1-23; Mt 15,1-20; Jn 7,1) 

Máme tu ďalší konflikt, ktorý sa týka Mišny. Doteraz sme sledovali dve oblasti konfliktov: pôst a zachovávanie soboty. Tú nachádzame tretí bod, ktorý sa zaoberá umývaním rúk pred jedlom. Mojžiš nikdy neprikázal takéto umývanie. Ale farizeji povedali, že je nevyhnutné. Nie je možné zjesť ani len zrnko bez umytia rúk. Marek vysvetľuje v kapitole 7, 1-4, ako prísne brali farizeji tieto veci. Ježiš a učeníci umývanie nepraktizovali. Preto prišli farizeji a vo verši 5 sa Ho spytujú: „Prečo sa Tvoji učeníci nepridŕžajú podania starých, ale jedia chlieb s nečistými rukami?" Farizeji nikdy nemali príležitosť obžalovať Ježiša, že porušil Mojžišov zákon, lebo ho zachovával dokonale. Ako jediný podklad pre obžalobu mali, že nedodržiaval príkazy Mišny. Podľa toho verš 5 teda hovorí: Prečo porušuješ tradíciu starších? Tento výraz je označením Mišny. Ježiš im odpovedal tým, že uviedol tri skutočnosti (verše 6 až 9). 

1. Bolo to pokrytectvo. Zvonku ich konanie malo zbožný nádych, ale verš 7 dáva znať, že je to všetko zbytočné. Učili príkazy ľudí aj prikázania Božie. Presne to robí zákonníctvo. Zvonka je zdanie veľkej zbožnosti, a pritom je to falošná zbožnosť, lebo pravá sa pýta po Božích prikázaniach, a nie po ľudských. 

2. Pán Ježiš ozrejmil vo verši 8, že opúšťajú Božie prikázania a miesto toho zachovávajú ľudské. 

3. Ostrejšie je to formulované vo verši 9: „Pekne-krásne rušíte prikázania Božie, aby ste zachovávali svoje podanie." Mnohokrát porušia Boží príkaz, aby vyzdvihli tradíciu. K tomu uvádza Ježiš vo veršoch 10 až 12 príklad. Mojžišov zákon hovorí: „Cti si otca i matku." V súvislosti s Mojžišovým zákonom tento príkaz obsahuje aj niečo ďalšie. Deti sú zodpovedné za blaho rodičov, keď sú rodičia starí a slabí; majú sa postarať o ich zaopatrenie. Mnoho ľudí konvertovalo k farizejskej viere, ale ich rodičia sa nestali farizejmi. Farizeji si nemohli deliť materiálne hodnoty s niekým, kto nebol farizej. Vyvinuli špeciálny koncept, ktorý je uvedený vo verši 11 - princíp „kor-banu" (obetný dar). Hebrejské slovo korban znamená „odovzdaný" a značilo toto: Keď Žid vyslovil slovo korban a urobil špeciálny posunok rúk, znamenalo to, že všetko, čo mal pri sebe, bolo „odovzdané". Potom mohol urobiť dve veci. Dať jeden diel a či všetko do chrámového pokladu, alebo to použiť na svoju privátnu potrebu. Nemohol to dať druhému na jeho súkromnú potrebu. Keď teda syn, farizej, videl blížiť sa svojho 

otca, ktorý nebol farizej, a vedel, že otec má finančné problémy, povedal jednoducho „korban" prv, ako otec vstúpil. Keď potom otec prišiel a vyslovil svoju žiadosť, mohol syn odpovedať: „Prial by som si, aby si ma bol skôr navštívil. Teraz som celý svoj majetok odovzdal - je „korban" a nemôžem z neho nikomu dať na používanie." Nemusel mať v úmysle dať peniaze do chrámu, lebo mal možnosť použiť ich pre seba. Tak mohli farizeji porušovať Mojžišov zákon využitím tradície. Vo verši 13 čítame: „Takto rušíte slovo Božie svojím podaním, ktoré ďalej podávate. "V Mišne, Gemare a v Talmude sú pre to mnohé dôkazy. 

Ešte jeden dôkaz: Farizeji sa radi zdržovali počas soboty v Jeruzaleme, aby ju tu svätili. Ale mnohokrát museli v sobotu znovu do svojho mesta, napríklad do Betlehema. Boli prinútení v sobotu cestovať. Mojžiš prikázal, že v sobotu má byť človek doma a nemôže prejsť viac ako cestu sobotného . dôa, čo bol približne jeden kilometer. Z Jeruzalema do ^ Betlehema museli precestovať viac ako kilometer, a to bolo zakázané. V škole soferim si postavili otázku: Čo je tvoj Wdomov? Potom pre domov vytvorili jednoduchú definíciu. Domov je tam, kde je tvoj majetok. Kde je tvoj majetok, je i tvoj domov. Farizej zobral v sobotu poobede sedem alebo osem svojich otrokov a rozostavil ich vo vzdialenosti jedného kilometra na ceste z Betlehema do Jeruzalema. Potom šiel od jedného otroka - svojho majetku, a teda aj domova - k nasledujúcemu otrokovi, svojmu majetku, a tak aj domovu. Týmto spôsobom využil tradíciu, aby obišiel Mojžišov zákon. 

Farizeji boli veľmi striktní, čo sa týkalo zachovávania niektorých príkazov, ale pri iných boli veľmi flexibilní. Pri jedení jediného zrnka, aj keby voda bola vzdialená 5 kilometrov, museli najprv prejsť túto cestu a umyť si ruky, pretože mali prikázané: „Nejedz, pokým si neumyješ ruky." Mišna hovorí: „Kto si neumyje ruky pred jedlom, je ako vrah, alebo je ako ten, kto ide k prostitútke." Mišna ďalej hovorí, že tri hriechy majú za následok chudobu a jedným z nich je neumývať si ruky pred jedlom. Teda podľa rabínskeho učenia, keď nechceš zomrieť v chudobe, umývaj si ruky. Keď som sa ja učil umývaniu rúk, myslel som si, že si to vymyslela moja matka, ale táto tradícia je omnoho staršia. 

Vo verši 14 hovoril Pán Ježiš k zástupu vedome v podobenstve, aby nerozumeli. Vo verši 17 sa učeníci pýtali, čo znamená to podobenstvo. Znovu vidíme nový spôsob Jeho vystupovania na verejnosti. Pre zástupy hovoril v podobenstvách, aby nerozumeli, a učeníkom ich potom vysvetľoval. Pre zástupy hovoril podobenstvá, aby zakryl pravdu, a pre učeníkov na ilustráciu. 

Konflikt o Mojžišovom zákone (Jn 7,53 - 8,11) 

Ako sme sa zmienili, farizeji nemali ani jednu príležitosť pristihnúť Ježiša pri porušovaní Mojžišovho zákona. Mohli Ho iba obviniť z porušovania príkazov Mišny. Ale ako vidíme, nedbal na to. Ježiš pripustil porušenie Mišny. Ako neskôr uvidíme, Pán Ježiš mnohokrát urobil niečo, len aby porušil príkazy Mišny. Ale tento odsek hovorí, že farizeji chceli Pána Ježiša vyprovokovať, aby niečo povedal proti zákonu Mojžišovmu. Keby sa im podarilo priviesť Ježiša k tomu, aby povedal niečo proti Mojžišovmu zákonu, boli by ľahko popreli Jeho nárok na titul Mesiáša. 

Výnimočne nešlo o Mišnu, ale o zákon Mojžišov. Farizeji čakali na príležitosť, keď Pán Ježiš učil na verejnosti, aby Ho pred ňou mohli znevážiť. U Jána 8,3-4 čítame: „Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali Mu: Majstre, túto ženu pristihli, keď cudzo-ložila." K Ježišovi priviedli ženu a obvinili ju z nevery. Aby ukázali, že niet pochybností o jej vine, povedali, že bola pristihnutá pri skutku. Vo verši 6 čítame: „Ale to povedali, aby Ho pokúšali a mohli obžalovať." Spôsob, akým predostreli prípad Ježišovi, jasne ukazuje, že Ho chceli pokúšať, lebo sa nedá pristihnúť pri cudzoložstve bez toho, aby sa na ňom nezúčastnili najmenej dvaja ľudia. Niekto mohol byť obžalovaný ako jednotlivec, lenže pri čine museli byť pristihnutí najmenej dvaja. Ale kde bol mužský účastník tejto záležitosti? 

Žalobníci o tom neuvažovali. Priviedli prípad s celkom urči-tou otázkou (verš 5): „Mojžiš (nám) v zákone prikázal takéto ukameňovať; čo povieš Ty?" Nešlo o tradíciu, ale o zákon Mojžišov. V gréckom origináli to znie naliehavejšie: „Mojžiš prikázal také kameňovať. Ale IV, čo Tý hovoríš?" Slovo „Ty" je použité dvakrát. Čo Tý povieš ako svoj názor proti Mojžišovi. Hľadali niečo, aby mohli verejne vyhlásiť, že Ježiš nesúhlasí s Mojžišom. 

Najprv Pán Ježiš neodpovedal, ale - ako to čítame v 6. verši - zohol sa a prstom písal po zemi. Divím sa, ako mnoho komentárov sa venuje tomu, čo písal Ježiš. Ako keby po 2000 rokoch bolo možné nájsť na zemi niečo, čo sa dá čítať. V gréčtine spočíva dôraz nie na písaní, ale na prste. To isté sa dá v gréčtine povedať rozličným spôsobom. Ale to, čo chceme zdôrazniť, dáme na začiatok vety. A na začiatku je prst. Prečo? 

Zo 613 Mojžišových zákonov je 603 písaných na pergamen. Ale desať je vygravírovaných do kameňa a jedno z týchto desiatich je prikázanie proti smilstvu. Tých desať napísaných na kameni nebolo vysekaných, ale - ako je nám to štyrikrát povedané - boli napísané prstom Božím (2M 31,18; 32,15-16; 5M 4,13; 9,10). Dôvod, pre ktorý je tu zdôraznený prst, je ukázať, že Boh je autorom tohto príkazu. On je autorom celého Mojžišovho zákona. Keď je autorom, je prirodzené, že pozná všetky výpovede zákona, ktoré sa týkajú tohto hriechu a aj jeho potrestania. Všetko pozná. 

Vo verši 7 čítame odpoveď, ktorú im dal: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom." Pán Ježiš nepovedal: Kto je perfektný alebo úplne bez hriechu, nech hodí prvý kameň. Keby to povedal, bol by porušil zákon, lebo Mojžišov zákon nepožaduje bezhriešnu perfektnosť, aby sa mohol vykonať rozsudok. Inak by nikto nikdy nemohol byť popravený. Ale zákon Mojžišov požaduje popravu pri špeciálnych hriechoch. Jeden z nich je cudzoložstvo. Teda nepovedal: „Keď si úplne bezhriešny, hoď prvý kameňom." To by bolo proti Mojžišovmu zákonu a Pán Ježiš by bol potom ako vinný. Tu šlo o Mojžišov zákon. Čo povedal, bolo: Keď niekoho súdime na báze Mojžišovho zákona, potom musíme vziať do úvahy všetko, čo Mojžiš hovorí o tomto hriechu a o treste zaň. Zákon hovorí, že keď je niekto vinný cudzoložstvom, musí byť ukameňovaný. Ale to nebolo všetko, čo Mojžiš napísal. 

Napísal tiež, že vinník môže byť odsúdený a popravený na základe svedectva dvoch alebo troch svedkov. Farizeji museli mať týchto svedkov, lebo tvrdili, že bola pristihnutá pri skutku. A to ešte nie je všetko, čo Mojžiš píše. Tí dvaja alebo traja svedkovia, na ktorých svedectvo by bol niekto odsúdený na smrť, mali hodiť prví kameňom. Čítame to v 5. knihe Mojžišovej v kapitole 13 a 17, kde sa píše o verných svedkoch pred súdom. Ako verného definujú farizeji svedka, ktorý nie je vinný tým istým hriechom ako obžalovaný. Môžeme zhrnúť: Tí dvaja alebo traja svedkovia, podľa ktorých svedectva mohol byť niekto odsúdený na smrť a ktorí mali hodiť prví kameňom, nemohli byť vinní tým istým hriechom ako obžalovaný. 

Pán Ježiš povedal vo vzťahu k Mojžišovmu zákonu, že keď dvaja alebo traja svedkovia nie sú vinní tým istým hriechom, majú hodiť prví kameňom. Jeden po druhom odchádzali, čo znamenalo, že neboli nevinní, čo sa týkalo toho hriechu. Vo verši 10 čítame, že cudzoložnica zostala sama a Pán Ježiš sa jej spýtal: „Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto, Pane! Nato povedal Ježiš: Ani ja ťa neodsudzujem." Neospravedlnil jej hriech, lebo povedal: „Choda odteraz viac nehreš." Šlo o právne odsúdenie na základe Mojžišovho zákona. Keďže dvaja alebo traja svedkovia neboli hotoví prví hodiť kameňom, nebolo legálneho podkladu pre odsúdenie. Bolo to jediný raz, čo sa farizeji pokúšali doviesť Pána Ježiša do rozporu s Mojžišovým zákonom. Ale pokus sa im nevydaril. Potom to už neskúšali. Odteraz pokračovali v obviňovaní, že porušuje zákony Mišny. 

Konflikt pre uzdravenie slepého od narodenia (Jn 9,1-41) 

Tu ide o dlhšiu kapitolu so 41 veršami, ktorú rozdelíme na päť odsekov a každý zakončíme zhrnutím. 

1. Uzdravenie slepého od narodenia (verše 1-12) 

Verše 1-2: „Idúcky uzrel (Ježiš) človeka slepého od narodenia. Učeníci sa Ho spýtali: Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil?" Táto otázka nie je neobvyklá: či zhrešili rodičia, a preto sa narodil slepý. Nie je to neobvyklé, lebo zákon Mojžišov hovorí, že Boh trestá hriechy rodičov až do štvrtého pokolenia (2M 34,6-7). Rodičia mohli zhrešiť, a preto sa dieťa narodilo slepé. Táto časť otázky je pochopiteľná. Ale v otázke je viac: či zhrešil tento človek a pre svoj hriech sa slepý narodil? Ako môže tento človek najprv zhrešiť a potom sa narodiť? Učitelia New Age využívajú tento verš na tvrdenie, že Židia verili v reinkarná-ciu. Ale takéto učenie u Židov neexistovalo. Otázka neodzrkadľuje učenie New Age, ale židovskú teológiu. Farizeji učili, že keď sa niekto narodí slepý, je príčina v celkom určitom hriechu, ktorého sa dopustili buď rodičia, alebo ten kto sa narodil ako slepý. Ako však môže niekto zhrešiť prv, ako sa narodí? 

Podľa ich teológie bojujú v človeku v tele matky navzájom dve prirodzenosti - dobrá a zlá. Pri väčšine ľudí zvíťazí dobrá, ale sú výnimky. Podľa ich mienky sa môže stať, že zvíťazí zlá prirodzenosť a dieťa prejavuje neľúbosť voči vlastnej matke. Ako následok prichádza Boží trest a narodí sa slepé. Teda narodiť sa slepý znamená Boží trest. A preto kto sa narodí slepý, nikdy nebude vidieť - iba ak by prišiel Mesiáš. A tak tu máme tretí mesiášsky div. Uzdraviť niekoho, kto oslepol v priebehu života, nie je mesiášske. Ale uzdraviť slepého od narodenia, to je mesiášske. Keď toto vieme, lepšie porozumieme tomu, čo sa ďalej prihodilo. 

Najprv Pán Ježiš korigoval židovskú teológiu. Táto slepota nie je následkom mimoriadneho hriechu, ale Boh ju pripustil, aby sa mohol osláviť. Potom Pán Ježiš pokračoval a uzdravil slepého muža, hoci všetci vedeli, že je to v sobotu zakázané. Uzdravil ho nezvyklým spôsobom. Vieme, že Pán Ježiš aj predtým uzdravil slepých a urobil to s okamžitým účinkom. Tu tak nekonal. Zo sliny a zeme urobil blato a namazal oči muža. Ale to ešte nestačilo, Pán Ježiš ho poslal k rybníku Siloe. Až potom, keď išiel k tomuto rybníku a zmyl si blato z očí, mohol vidieť. 

Prečo všetky tieto ťažkosti? Už sme si povedali, že Pán Ježiš nielenže porušoval príkazy Mišny, ale mnohokrát schválne porušoval aj ústne príkazy. Rabínske učenie jasne hovorilo, že nie je dovolené uzdraviť slepého v sobotu. Dokonca presne opísalo, ako nemožno uzdraviť slepého. Citujem presne, ako to bolo zakázané: „V sobotu je zakázané uzdraviť slepého aj tak, že mu lejú víno na oči, aj tak, že zo sliny sa urobí blato a natrie sa na oči." Nie je možné uzdraviť slepého v sobotu a nie je to dovolené takým spôsobom. V Jeruzaleme bolo mnoho rybníkov a väčšina bola ľahko prístupná. Naproti tomu Siloe bolo ťažko prístupné. Bolo potrebné zísť príkrym brehom do najspodnejšej časti Dávidovho mesta. To bolo namáhavé aj pre vidiaceho, tým skôr pre slepca. Prečo vlastne mal ísť k tomu rybníku, a nie k inému? Jestvoval pre to určitý dôvod. Bol práve sviatok stánkov. Počas siedmich dní sviatku sa konal každý deň špeciálny obrad. Každý deň prišiel kňaz z chrámového vrchu dolu k rybníku, naplnil nádobu vodou a niesol ho k chrámu na určitý obrad. Pre tento rituál bol rybník Siloe najviac navštevovaný z celého Jeruzalema. 

Veľmi rýchlo sa rozšírila správa: Urobil ďalší mesiášsky zázrak! Ale v súlade so svojím novým spôsobom - mlčaním -ho neurobil verejne. Obaja muži, Ježiš a uzdravený, mali medzi sebou veľkú vzdialenosť, keď sa udial zázrak. Správa o skutku sa ďalej rýchlo šírila. 

Ale zástup mal teologický problém. Na jednej strane urobil mesiášsky zázrak, na druhej strane ho spravil v sobotu a spôsobom, ktorý bol v sobotu zakázaný. Nevedeli, čo robiť, a pri. viedli muža pred židovských vodcov. 

2. Prvý výsluch uzdraveného (verše 13-17) 

Prichádzame k druhému odseku. Farizeji chceli nájsť niečo, do čoho by mohli zavadiť. Nepomohla ani jedna odpoveď bývalého slepca. Niekto zapochyboval, že sa slepý narodil, a myslel si, že oslepol neskôr. Potom by však zázrak nebol mesiášsky. 

3. Otázky pre rodičov (verše 18-22) 

Aby zistili, kedy oslepol, usúdili, že treba vypočuť rodičov, a tak začína tretia časť - pýtanie sa rodičov. Pri vypočúvaní i farizeji zistili, že tento muž je skutočne ich syn, a teda ho po-' znajú od narodenia. Rodičia mohli potvrdiť, že sa slepý narodil a neoslepol neskoršie. Tieto zistenia farizejom nepomohli -nebola to odpoveď, akú chceli počuť. Preto sa spytovali rodičov, ako je možné, že teraz vidí, ale rodičia ich otázku nezodpovedali. Obávali sa, lebo farizeji prehlásili (verš 22), že každý, kto uzná Ježiša za Mesiáša, bude vylúčený zo židovského spoločenstva. 

4. Druhý výsluch slepého od narodenia (verše 23-34) 

Ako sme uviedli, farizeji boli známi svojím logickým uvažovaním. Tú však neboli logickí a záležitosť sa stávala smiešnou. Vo verši 24 mu povedali: „Vzdaj Bohu slávu; my vieme, že je ten človek hriešny." Nebol to logický výrok. Keby niekto z nich povedal: „Vzdaj Bohu česť, lebo tento človek je hriešnik", znamenalo by to to isté ako: „Chváľ Boha, lebo tento človek vyraboval banku." Chválime Boha pre mnohé veci, ale nie za to, že je niekto hriešnik. Ale farizeji to robia: „Chváľ Boha, lebo vieme, že tento človek je hriešnik." 

Pri tejto príležitosti sa podarilo mužovi zostať taktným. Odpovedal (verš 25): „Či je hriešny, neviem; jedno viem, že som bol slepý a teraz vidím." Toto nebolo len vykreslenie stavu -bola to výzva pre židovských vodcov; akoby im povedal: „Bol som slepý od narodenia; vy ste moji duchovní učitelia. Vy ste ma učili, že nebudem nikdy v živote vidieť, iba ak by prišiel Mesiáš počas môjho života. To ste ma učili. Teraz ma tento Ježiš z Nazaretu uzdravil zo slepoty. Na základe toho, čo ste ma učili, musí byť Mesiášom. A teraz mi hovoríte: Vzdaj Bohu slávu, lebo ten človek je hriešnik. Môžete mi to vysvetliť? Mám problémy pochopiť vašu logiku." 

Odpovedali vo verši 26: „Čo ti urobil? Ako ti otvoril očiT Inými slovami: „Začneme všetko od začiatku. Povedz nám ešte raz všetko. Musí tam niekde byť pre nás záchytný bod." Teraz muž stratil taktnosť a vo verši 27 povedal: „Už som vám povedal a nepočuli ste; prečo to chcete počuť znovu? Len sa nechcete stať aj vy Jeho učeníkmi?" 

Nebolo to priateľské slovo pre farizejov. Odpovedali podľa toho. Vo verši 28 a 29 sa mu posmievali: „Ty si Jeho učeník, ale my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi Boh hovoril, ale o tomto nevieme, odkiaľ je." Keby uzdravený už predtým nestratil svoj takt, bol by sa najneskôr tu dopustil veľkej chyby. Vo verši 30 povedal: „ Práve to je divné pri tom, že vy neviete, odkiaľ je a otvoril mi oči." Inými slovami: „Ako duchovní vodcovia Izraela by ste to mali vedieť." A vo verši 32: Jakživ nebolo počuť, že by slepému od narodenia niekto otvoril oči." Práve preto, že nikto až doteraz neotvoril oči slepému od narodenia, je tento zázrak mesiášsky. Zostal verný ich teológii. Čo sa týka farizejov, tu pre nich skončila diskusia a na konci podľa verša 34 ho vyhodili. Toto vyhodenie bolo také isté, ako vo verši 22 - vylúčenie zo židovského spoločenstva. 

Každý vykonaný mesiášsky div vyvolal celkom určitú reakciu farizejov. Po uzdravení židovského malomocného začalo skúmanie Jeho mesiášskeho nároku. Po vyhnaní démona. 

ktorý spôsobil nemotu, Ho odmietli s odôvodnením, že je démonom posadnutý. Ako odpoveď na uzdravenie slepého od narodenia odmietli aj Jeho nasledovníkov. Každý Žid, ktorý Sa pripojí k Ježišovi ako Mesiášovi, bude exkomunikovaný. A tento postoj platí až do dnešného dňa. 

5. Duchovné uzdravenie slepého od narodenia 

(verše 35-41) 

Muž nikdy nevidel Ježiša, lebo keď odchádzal od Neho, bol ešte slepý. Vo verši 35 čítame, že ho Ježiš našiel a dal sa mu poznať ako ten, ktorý ho uzdravil. Vo verši 38 hovoril ten predtým slepý: „Verím, Pane!A klaňal sa Mu." Keď sa Žid nie-komu klania, znamená to, že Ho uznáva za Mesiáša. Vo veršoch 39-41 ukázal Ježiš rozdiel medzi uzdraveným a farizejmi. Slepý od narodenia prišiel z fyzickej slepoty a tmy k fy. zickému videniu a svetlu. Prešiel aj z duchovnej temnoty k duchovnému svetlu. Farizeji, ktorí fyzicky vidia a majú svetlo, na základe odmietnutia Pána Ježiša zostávajú v duchovnej slepote a tme.