Bible a katolická doktrína autority

Biblia a katolícka doktrína autority

January 5, 2007 on 8:05 am | In Bible | No Comments

Obsah:Osobná cesta pána Harrisona Čo je to logika? Logické používanie logiky Logika reformátorov Jedine Biblia

Za posledných desať rokov sa na pôde amerického evanjelikalizmu udiali znepokojujúce udalosti. Pravdepodobne však ani jedna nie je taká znepokojujúca ako narastajúca ekumenická mánia, ktorá postihla vyznávajúcich kresťanov. Na čele tohto ekumenického hnutia je celá spoločnosť mužov a žien, ktorí sa naplno angažujú v tom, aby bol rímsky katolicizmus uznaný za plnoprávne krídlo kresťanstva.

Paralelne s tým, ako títo ekumenisti realizujú svoj program, sa uskutočnil aj neslýchaný nárast katolíckej propagandy. Rímskokatolícka apologetická komunita tvrdo pracovala na obhajovaní svojho náboženstva a presviedčala kresťanov, aby prijali katolicizmus.

Súčasťou katolíckej metódy je presvedčiť nás, že doktrína Sola scriptura, t.j. spoľahnutie sa na samotnú Bibliu ako jediné zjavenie Božej pravdy, je mylná. Rím verí tomu, že Boh musel ustanoviť nejakého neomylného vykladača Biblie, t.j. Magistérium a pápeža v Ríme, aby tak ochránil neomylnú Bibliu.

Hlavný článok v nedávnom čísle časopisu Táto skala (angl. This Rock), populárneho katolíckeho apologetického časopisu, obsahoval príspevok od Briana W. Harrisona. Pán Harrison je učiteľom teológie na katolíckej univerzite v Portoriku. Harrison sa vo svojom dlhom článku pilne snaží vysvetliť, prečo je kresťanská pozícia Sola scriptura logicky neúnosná. Ale ešte predtým než sa začneme zaoberať týmto tvrdením, všimnime si najskôr, že Harrison venuje značnú časť svojho článku tomu, aby odkryl svoju dušu čitateľom, keď opisuje svoju snahu nájsť tú jedinú „pravú“ cirkev. Výsledkom tohto hľadania je pristátie v katolicizme. Čitateľa pozýva, aby sa tiež pridal do Katolíckej cirkvi na základe toho, že práve katolicizmus je logická voľba.

Osobná cesta pána Harrisona Na začiatku Harrison narieka zo zúfalstva, že nie je schopný vysporiadať sa s tým množstvom biblických výkladov, ktoré sú dnes k dispozícii a ktoré v ňom spôsobujú zmätok.

„Čím viac som sa zamotal do určitých otázok biblického výkladu – do hľadania odpovede na to, kto má správne chápanie ospravedlnenia, eucharistie, krstu, milosti, kristológie, organizácie a spravovania cirkvi – tým viac som pociťoval, že celý ten rad krokov, ktorými som sa snažil napredovať, bol beznádejným hľadaním a slepou uličkou. Toto všetko boli otázky, ktoré vyžadovali veľmi veľa vedomostí, učenia a spôsobilosti v biblickej exegéze, spisoch cirkevných otcov, dejinách, metafyzike a starovekých jazykoch – v skratke, odborný výskum.“[1]

Keď sa dostal do mŕtveho bodu pri zápase o porozumenie v týchto oblastiach, prezrádza pán Harrison, že našiel cestu, ako sa s tým všetkým vysporiadať. Objavil ten „správny“ ukazovateľ smeru. Informuje čitateľa, že konečne vykosil ten „hustý exegetický porast“ a „mätúcu hŕbu previazaných historických a lingvistických údajov“ tým, že použil logiku![2]

„Začal som tušiť, že väčší dôraz na logiku a nie na výskum by mohol urýchliť získanie odpovede na moje modlitby ohľadom správneho smeru.“[3]

Pán Harrison vydedukoval, že dejiny a výskum sú z nejakej príčiny nelogickí sprievodcovia pri hľadaní smeru. Pozýva čitateľa, aby sa uspokojil s týmto, tak trochu záhadným záverom:

„Je to výhodnejšie, pretože nato, aby ste premýšľali logicky, nemusíte byť vzdelanecom.“[4]

Pán Harrison zakončuje prvú časť svojho článku tým, že vysvetľuje kvality svojej vlastnej „logiky“. Tá je podľa neho, okrem iného, „prvým prirodzeným navigačným majákom“, „nepostrádateľným nástrojom“ a usmerňujúcim činiteľom, ktorý nám ukáže nie „nato, čo je pravda, ale nato, čo je zmýlené.“[5]

Postaviac tento počiatočný úsudok sa pán Harrison zdôveruje čitateľovi, že „logika“ je prvý krok k zisteniu toho, čo je pomýlené, ale na zistenie toho, čo je pravda, budú možno potrebné iné informácie! Pre Harrisona je jeho vnútorná „logika“ akosi schopná vylúčiť to, čo je „chybné“, ale nemusí ešte rozoznať to, čo je pravda. Harrison v skutočnosti tvrdí, že jeho „logika“ mu hovorí, čo je nesprávne, ale potrebuje vonkajšiu pomoc nato, aby mu povedala, čo je pravdivé! Takže, keď to zhrnieme, tento katolícky učiteľ teológie prehlasuje, že má „logiku tak jednoduchú ako hojdacie kreslo“ (jeho slová, nie naše), ktorá je úplne schopná bez použitia výskumu, dejín, exegézy, pôvodných jazykov, vedeckých prác a bádaní, vyplieniť to, čo je omyl, ale poskytnúť len pomocnú ruku na zistenie toho, čo je pravda! O chvíľu uvidíme, kam ho táto Harrisonova „logika“ priviedla.

Čo je to logika? Nateraz zdôraznime, že logika je presným opakom toho, čo tvrdí Harrison. Logika znamená zozbieranie faktov, súvislostí a výpovedí za účelom dospetia k záverom. V Písme sa tento grécky termín logizomai prekladá ako „logika“ alebo „dôvod“. Logika je na míle vzdialená od subjektívneho „názoru“, založenom na „pocitoch“ alebo „náladách“ toho, čo by mohlo tvoriť cestu k pravde. Logika znamená zozbierať informácie a utvoriť záver, založený na najlepšom možnom opodstatnení. Keď niekto hovorí, že „toto“ alebo „tamto“ nedáva zmysel, nemôže tvrdiť, že premýšľa logicky, kým sa spolieha jedine na „intuíciu.“ Aby mohol byť logický, musí dosiahnuť rozhodnutie, založené na racionálnom a logickom výskume, buď zo skúseností, alebo z opodstatneného výsledku solídneho výskumu. Obávame sa, že Harrison dosiahol niektoré svoje rozhodnutia sám a bez logiky, a nie s použitím logiky! Ktokoľvek, kto sa rozhodol oddeliť logiku od racionálneho procesu zhromažďovania a hodnotenia, zanecháva logiku ďaleko za sebou a pohol sa do sféry názoru založenom na „intuícii“ a „pocitoch.“

Logické používanie logiky Pán Harrison sa rozhodol využiť svoju vlastnú logiku (čítaj „intuíciu“), aby zistil, kam ho zavedie. Skončil v rímskokatolíckom náboženstve. Prečo ho jeho logika zaniesla do Ríma? Pretože podľa Harrisona sa Rím nesmierne zasadzuje za využívanie prirodzených schopností myslenia a prirodzené myslenie ukazuje pre pána Harrisona smerom do Ríma. Vrcholom Harrisonovej schopnosti odôvodňovania je záver, že kvôli tomu, že existuje tak veľa výkladov Biblie, musí tu byť neomylný vykladač, ktorý to všetko vysvetlí. K tomu sa ešte dostaneme.

Zatiaľ nebudeme o tejto veci argumentovať. Dokonca súhlasíme s tým, že Rím je založený na prirodzenom rozmýšľaní. Ale tvrdiť, že všetka ľudská intuícia (Harrisonova samovytvorená logika) by mala viesť každého do Ríma, je trochu prehnané. Milióny ľudí žijú a umierajú vo svojom vlastnom uvažovaní a pritom nemajú s Rímom nič spoločné. A aké logické je pre pána Harrisona dôverovať jeho „intuícii“, ktorá ho priviedla do Ríma, keď následne opomína použiť toto isté kritérium „intuície“, ktoré on nazýva logika, aby zhodnotil katolícke tvrdenia. Pán Harrison pokladá za logické poddať svoju samovytvorenú logiku Rímu! Ale keď už raz dorazí do Ríma, ako neskôr uvidíme, Harrison opúšťa svoju logiku v prospech učenia Magistéria. Prvýkrát sa takto poddáva, keď dôjde na katolícke tvrdenie, že oni dali svetu Bibliu. Teraz sa budeme zaoberať práve týmto katolíckym tvrdením. Najprv položíme otázku: „Prečo katolíci podporujú používanie logiky iba dovtedy, kým sa nedostanú do Ríma?“ Zdá sa, že pán Harrison je ľahostajný k faktu, že nechal svoju logiku pri prahu Ríma potom, ako vyvýšil cnosti používania logiky nato, aby dorazil do Ríma. Toto je pre katolíkov celkom bežné. Zdajú sa byť spokojní s odpoveďami, ktoré im dá „Matka Cirkev“. To všetko bez toho, aby vykonali štipku svojej vlastnej biblickej analýzy alebo ťažkej, avšak radostnej, práce pri vykladaní Biblie. Sme užasnutí nad tým, ako mnoho katolíkov pokladá za úplne logické prenechať všetko, čo súvisí s vykladaním Biblie katolíckej hierarchii. Vyzerá to tak, akoby bol Harrison unavený z kresťanského potešenia v prekopávaní sa v Biblii za účelom získania pokladov pravdy. Zdá sa, že priznal, že ho na lopatky položil poctivý výskum, a preto si kúpil a zjedol Rím aj s navyjákom! Toto nazýva logickým rozhodnutím. V konečnom dôsledku pán Harrison hovorí, že tá najlogickejšia vec, akú človek môže vykonať, je nechať niekoho iného, aby za nás použil logiku!

Neskôr sa vo svojom článku pán Harrison zasadzuje za to, že rímskokatolíckemu náboženstvu bola daná neomylnosť, aby mohlo kanonizovať Bibliu. Nemôže to logicky dokázať, a ani sa o to nesnaží. Napriek tomu si želá, aby sme vedeli, že neomylná kanonizácia „logicky“ vedie k neomylnému výkladu. Vlastne sa pýta, prečo by Boh dal katolíckemu náboženstvu schopnosť kanonizovať a nie aj vykladať? Problémom je, že Boh nedal Rímu schopnosť kanonizovať. Harrison trvá na tom, že ak majú katolíci pravdu v jednom aspekte, potom musia mať pravdu aj v tom druhom. Jeho predpoklad zlyháva, pretože Rím nemá pravdu v prvom prípade a teda aj ten druhý je neplatný. Okrem toho, že na tom, ako pán Harrison hodnotí historický vznik kánonu biblického textu, nie je nič logické, je tu navyše prítomné ešte niečo problematickejšie. Použitie tejto „logickej“ nite uvažovania úplne zlyhalo v prípade samotného pána Harrisona. Ak má logicky pravdu v tom, že si vybral katolicizmus, prečo ho potom tá istá logika zrádza, keď príde rad na biblický výklad? Prečo by Boh dal pánovi Harrisonovi jasnú logiku nato, aby odovzdal svoj život Rímu a chabú a nedostatočnú logiku, keď príde na vykladanie Biblie? Môžeme takejto logike dôverovať?

Logika reformátorov Druhá časť Harrisonovho argumentu sa sústreďuje na obvinenie, že reformátori zo 16. storočia pohrdli využívaním intelektuálnych schopností. Narážka je jasná a smeruje k tomu, že ak by reformátori použili logiku a rozum, nikdy by neopustili Rím! Je očividné, že Harrison nikdy nečítal diela Jána Kalvína, Theodora Bezu, Philipa Melanchtona, Johna Owena alebo veľkého amerického teológa Jonathana Edwardsa. Toto je iba niekoľko z mužov, ktorí stoja ako obri v poli teológie, filozofie a logiky! Pán Harrison nechápe, že je rozdiel medzi podriadením svojej schopnosti rozmýšľať Božiemu Slovu a pohrdnutím používania rozumu! Reformátori oslnivo zažiarili logikou z Písma. Práve ich oddanosť nezmeniteľnej logike Biblie ich priviedla k rozdeleniu s Rímom. Katolík môže iba obdivovať šarm, štýl a logiku Kalvínovho diela Zhrnutie kresťanského náboženstva alebo Lutherovej knihy Otroctvo vôle. Biblia zhadzuje z trónu „pyšný rozum“. Reformátori si dôsledne uvedomovali obmedzenia svojho vlastného intelektu.

Človek by si myslel, že tento fakt by nemal pána Harrisona znepokojovať. Viditeľne nedôveruje svojmu vlastnému rozumu o nič viac ako reformátori. Robí presne to isté, čím tak veľmi opovrhuje pri reformátoroch. Ibaže namiesto toho, aby podrobil svoj rozum autorite Písma, odovzdáva pán Harrison svoju schopnosť uvažovať katolicizmu! Ten veľký rozpor spočíva v tom, že pán Harrison propaguje svoje vlastné využitie logiky tak, aby sa dostal do Ríma. Reformátori na druhej strane nikdy neprisudzovali svojej logike tak veľa autority a ani sa nevzdali svojej logiky potom, čo ju podriadili Božiemu Slovu.

Jedine Biblia Posledná časť Harrisonovho článku predstavuje dužinu celého plodu. Pred naše oči predkladá „jednoduché“ kroky ako „logicky“ dokázať, že Sola scriptura je nelogické v tej podobe, ako to vyučovali reformátori. Snaží sa ukázať, že dôsledky tvrdenia Sola scriptura sú racionálne neobhájiteľné.

Harrison začína s tvrdením, o ktorom hovorí, že patrí reformátorom. Toto tvrdenie označil ako „logický výrok A“. Harrison tvrdí, že reformátori sa držali nasledovného: „Všetka zjavená pravda sa nachádza v inšpirovanom Písme.“[6] S týmto výrokom sa Harrison dostáva k samotnému jadru nášho sporu s Rímom. Reformátori netvrdili, že „udalosti histórie“ a iné veci, ktoré ľudia môžu racionálne poznať ako „pravdivé“, sa dajú nájsť len v Písmach. Harrison určite chápe, že Biblia nebola napísaná nato, aby nám vyčerpávajúco popísala všetky veci, ktoré sa stali, alebo sa ešte len vyskytnú. Už iba samotné objavy v oblasti medicíny, technológie, vedy, vesmíru, letectva a počítačov rušia predpoklad, že všetko, čo môžeme spoznať, musíme nájsť výslovne zaznamenané v inšpirovaných Písmach! Existuje veľa skutočností založených na opodstatnených faktoch a zaznamenanej histórie, ktoré dosvedčujú ľudia pod slnkom a ktoré nie sú podrobne opísané v Biblii. Lenže reformátori pevne prehlasujú, že okrem Písiem neexistuje žiaden iný zdroj „zjavenej pravdy“. Pod „zjavenou pravdou“ sa chápe zvláštne Božie zjavenie tak, ako je obsiahnuté v knihách Biblie. Zatiaľ, čo Rím obhajuje pokračujúce zjavenie vo forme neomylného Magistéria a pápežstva, navyše s odvolávaním sa na ich Tradíciu, reformátori ohraničili od Boha „zjavenú pravdu“ iba na samotnú Bibliu. „Autorita Svätého Písma, pre ktorú sa mu (Svätému Písmu) má veriť a poslúchať ho, nie je závislá na svedectve kohokoľvek z ľudí alebo cirkvi, ale výlučne na samotnom Bohu (ktorý je sám Pravdou), autorovi Svätého Písma; a má sa prijímať, pretože je Slovom Božím.“ Westminsterské vyznanie viery Odstavec #3.

Harrison rozumie tomu, že reformátori učili, že Písmo samotné obsahuje všetko to, čo je potrebné na spasenie, posvätenie a usmerňovanie v živote veriaceho. Reformátori odmietali akýkoľvek externý súbor tradícií, či spisy nejakého koncilu, ktoré by mali rovnakú váhu ako Písmo. Navyše, Cirkev Ježiša Krista, jeho Nevesta a jeho Telo tu na zemi, je vždy podriadená jeho Slovu, ktoré sa nachádza výlučne v Biblii. Myslíme si, že toto je „jadro“ toho, čomu Harrison správne verí o reformátoroch. A teraz sa pozrime nato, ako to zavrhne.

Harrison sa bude snažiť zavrhnúť Sola scriptura cez sériu dedukcií. Ponajprv termín „Písmo“ zúži na 66 kníh protestantskej Biblie. Potom si pýta dôkaz z týchto kníh, že sú skutočne „inšpirované“. Usudzuje, že neexistuje žiaden vnútorný dôkaz z týchto kníh o tom, že práve tých 66 kníh je inšpirovaných. Takisto nedokáže nájsť vnútorné ohraničenie, ktoré naznačuje, že týchto 66 kníh sa obmedzuje iba na 66. Keďže nenašiel žiaden vnútorný dôkaz, či už inšpirácie alebo ohraničenia, Harrison usudzuje, že všetky pokusy prehlásiť tieto knihy za hodnoverné musia pochádzať zo zdroja, ktorý je mimo týchto 66 kníh. Keďže podľa neho je toto pravda, týchto 66 kníh nemôže byť jediným zdrojom autority. Harrison zastáva pozíciu, že ak pri ustanovení Sola scriptura dôjde k odvolaniu sa na čokoľvek okrem Písma, nastane zničenie Sola scriptura. To aj v prípade, ak by sme sa odvolali na Ducha Svätého. Chce čitateľa presvedčiť, že výrok Sola scriptura ničí sám seba vo chvíli, keď sa dokáže, že nato, aby sa potvrdilo Sola scriptura, je potrebné nejaké vonkajšie teleso. Nesprávne predpokladá o protestantskom chápaní, že Duch Svätý je tým vonkajším zničujúcim telesom. Myslí si, že pripustenie Ducha Svätého zneplatní Sola scriptura. Ale protestantský postoj nestavia proti sebe Ducha Božieho a Božie Slovo, ktoré sa nachádza v Biblii. Duch Svätý potvrdzuje svoje vlastné Slovo kresťanom a takto kresťania rozoznávajú a prijímajú to, čo Duch dáva zo Slova, keď pracujú so Slovom Božím. Všimnite si, ako sa apoštol Pavol spolieha na Ducha Svätého, nie ako na vonkajší činiteľ, ktorý by zneplatnil Sola scriptura, ale ako na vnútorného svedka, ktorý potvrdzuje Sola scriptura.

1. Tesalonickým 2:13 A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že prijmúc od nás slovo zvesti Božej neprijali ste slová ľudí, ale – jako je pravda – slovo Božie, ktoré aj mocne pôsobí vo vás veriacich.

1. Korintským 2:10–14 Ale nám Bôh zjavil skrze svojho Ducha. Lebo Duch zpytuje všetko, aj hlbiny Božie. Lebo kto z ľudí vie, čo je v človekovi krome ducha človeka, ktorý je v ňom? Tak ani vecí Božích nepoznal a nezná nikto, iba Duch Boží. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo všetko nám je z milosti darované od Boha, čo aj hovoríme, no, nie učenými ľudskej múdrosti slovami, ale učenými od Svätého Ducha, s duchovnými vecmi duchovné porovnávajúc. Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.

Potom, čo nesprávne usúdil, že Duch Svätý je vonkajším činiteľom, ktorý demoluje Sola scriptura, sa Harrison domnieva, že jediný logický spôsob, cez ktorý Boh mohol odovzdať Bibliu, bol inšpirovať (cirkevný) snem, aby „vytriedil“ literatúru a odhadzoval tú zlú zatiaľ, čo zanechá tú dobrú. Ako by tento snem mohol rozlíšiť dobrú od zlej? Pre Harrisona to nemá nič spoločné s vnútorným svedectvom týchto písomností. Pre katolíka bola voľba kánonu rozhodnutá údajnou inšpiráciou, ktorú podľa neho Boh udelil raným cirkevným snemom. Harrison verí tomu, že táto údajná autorita pokračuje skrze celú históriu a je aj dnes stále s nami. Myslí si, že tieto snemy boli prvotnými zasadnutiami rímskokatolíckeho náboženstva. Tieto snemy sú podľa myslenia Harrisona v skutočnosti tými telesami, cez ktoré Duch pracoval, aby dal Biblii jej postavenie. A tak sa rímskokatolíckemu náboženstvu dostáva zásluha, nielen za sformovanie kánonu Biblie, ale takisto aj autorita, aby k nemu mohla ďalej pridávať! Harrison verí tomu, že Boh pracoval cez katolícke náboženstvo, aby nám dal Bibliu, a nikdy neprerušil túto údajnú inšpiráciu. Takisto verí tomu, že katolícke tradície majú rovnakú autoritu ako Biblia.

Teraz uvedieme naše reakcie na toto všetko a budeme sa snažiť byť čo najstručnejší.

  1. Medzi prvotnými cirkevnými koncilmi, ktoré sa stretli, aby rozpoznali kánon a rímskokatolíckym náboženstvom, nie je žiadne logické prepojenie.
  2. Neexistuje ani len náznak pri žiadnom známom koncile, že by prikladal sám seba alebo svojím rozhodnutiam takú úroveň autority, ktorá by bola rovnocenná s Písmom.
  3. Žiaden snem nikdy o sebe neprehlasoval, že je neomylný.
  4. Dávno pred tým, než sa objavilo rímskokatolícke Magistérium, Ježiš potvrdil kánon Starej Zmluvy. Kristus sa často odkazoval na Starý Zákon a rozoznával jeho autoritatívnu váhu ako váhu pravého Slova Božieho. „Ak tedy tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť…“ (Ján 10:35). Tých 39 kníh Starého Zákona bolo rozpoznaných židovskou komunitou, ktorej bolo zverené spravovanie Božích výrokov (napr. Rímskym 3:2). Takisto ich rozoznal Ježiš Kristus a jeho apoštolovia, ktorí z nich neskôr obsiahlo citovali, aby tak podporili vierohodnosť toho, že Kristus je vyplnením prorockého slova. Duch Boží spôsoboval, aby každý skutočne veriaci rozoznal starozákonný kánon. Je to práve Duch Boží, ktorý usviedča, že hovorené slovo (a neskôr písané slovo) Božie je skutočne vydýchnuté Bohom (napr. 2 Timoteovi 3:14–17). Dávno pred tým, ako si náboženstvo Ríma otvorilo svoju predajňu, Slovo Božie hľadali a poslúchali tí, ku ktorým Boh poslal Svojho Ducha.
  5. Dávno pred koncilom v Nicei v roku 325 po Kr. alebo v Hippo (393), alebo v Kartágu (397) bolo 27 kníh Nového Zákona rozoznávaných za autoritatívne. Raní cirkevní otcovia od Ireneja po Cypriána už vtedy používali Písma nato, aby chránili Kristove stádo pred omylmi.
  6. Medzi Bibliou a Duchom Svätým je neodmysliteľný súlad. Je to Duch, ktorý usviedča ľudí, že to, čo povedal Kristus, je pravda. To, čo povedal Kristus, je teraz zaznamenané v Biblii. Biblia tvrdí, že je napísaným Slovom Božím. Všimnite si Pavlove slová:

Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti; … 2. Timoteovi 3:16.

Na Ducha Božieho nesmieme hľadieť ako na „Osobu“, ktorá je mimo Písma a teda môže byť použitá ako dôkaz na zrušenie Sola scriptura! Naopak, Duch Svätý je „Osoba“, ktorá pracuje vo vnútri srdca a potvrdzuje Sola scriptura! Harrison sa mýli, keď usudzuje, že Duch ruinuje Sola scriptura, keďže sa nachádza mimo napísaného slova. Doktrína Sola scriptura nebola nikdy vyjadrená v takom zmysle, aby vystrčila Boha von! Harrison si myslí, že Duch Svätý je mimobiblická autorita, ktorá zhadzuje Sola scriptura. Myslí si to kvôli tomu, že je schopný oddeliť Ducha Svätého ako tretiu osobu Trojice od Písma. Harrisonova logika hovorí, že Duch Svätý sa nachádza mimo Bibliu a bez Ducha Svätého nie je možné žiadne potvrdenie jedinečnosti Biblie. A z toho dôvodu je Sola scriptura porazená! Katolík sa dopúšťa základnej chyby v tom, že úplne zle zaobchádza s tým, ako sama Biblia svedčí o svojej totálnej jedinečnosti. Harrison nemá pravdu, keď si myslí, že napísané Slovo dostáva nový doklad vierohodnosti z účinkovania Ducha Božieho. Harrison sa mýli, keď sa domnieva, že Duch Svätý pridáva nové zjavenie, líšiace sa od toho, ktoré už je v Písme. Duch Svätý nepridáva nič nové. On nie je nejaká vonkajšia sila, ktorá by pridávala k Písmu to, o čom sa v Písme nehovorí! Písmo hovorí, že je inšpirované Bohom. Kristus potvrdil Starý Zákon. Nový Zákon o sebe tvrdí, že je inšpirované Božie slovo. Všetky cirkevné snemy sa skláňali pred jeho autoritou. Aktivita, ktorou sa prejavuje Duch Svätý a ktorú Slovo nedokáže vykonať, spočíva v tom, že osvetľuje tieto pravdy pre duchovne mŕtvu dušu. Keď povieme „jedine Biblia“, myslíme pod tým, že je to jediný predpis, nariadenie, rozkaz, smernica, svedectvo (písané alebo ústne), ktoré nesie pečať pravej inšpirácie. Sola scriptura znamená, že jedine Biblia má právomoc finálneho odvolacieho súdu vo veciach viery a doktríny. Duch Svätý je nevyhnutný činiteľ, ktorý otvára srdcia, aby uverili Slovu. Súčasťou viery v Písmo je veriť tomu, čo hovorí samo o sebe! Duch Svätý dosvedčuje pravdu Božieho Slova vo všetkom tom, o čom už svedčí samo o sebe (napr. Ján 14:16, 26; 15:26).

  1. Reformátori boli bez najmenších pochýb presvedčení, že Cirkev Božia bola ustanovená Slovom Božím. Katolík tu zlyháva. Nádeja sa presvedčiť nás, že ľudské snemy, údajne plne inšpirované, dodali hodnotu tejto knihe prípadne, že sa zvolávali ako keby kvôli tomu, aby nám dali Bibliu. Katolík je taký odvážny, že trvá na tom, že títo muži boli inšpirovaní katolíci! My si myslíme, že neboli!

Slovo Božie, ktorým prehovoril najskôr jeho Syn, bolo neskôr hovorené skrze apoštolov a nakoniec napísané pod inšpiráciou, sa rozoznáva ako pravé vďaka dielu Ducha Božieho, ktorý pôsobí v srdciach ľudí, čo patria Bohu. Váha a veľkosť autority je obsiahnutá priamo v Slove. Rozoznali ju tí, u ktorých sa Bohu zaľúbilo, aby im to zjavil cez Ducha Svätého.

  1. Je chybou predpokladať, že Písma samé nekladú hranice pre zjavenie od Boha. Naopak, túto hranicu určujú samými sebou ako jediným napísaným Božím zjavením. Razantne sa bránia pred každým, kto by k nim chcel niečo pridať! Písma sú meradlom, podľa ktorého sa všetky ostatné písomnosti, alebo takzvané inšpirované tradície, musia merať. Písma sú dostačujúce pre vieru a konanie. Nič viac nepotrebujeme. Všetky ľudské myšlienky sa musia hodnotiť Písmom. Najdôležitejšia otázka je: „Čo hovorí Slovo?“. Bob Morey nám to zdôrazňuje vo svojom článku z časopisu The Researcher:

„Fráza, „ako je napísané“, je použitá 46-krát; „Písmo hovorí“, je použité 7-krát; „podľa Písem“ 3-krát; a „zákon a proroci“, je v Biblii použité 38-krát.“[7]

V kontraste k tomu sa v Biblii nikde nenachádza žiadna odvolávka na nejaký koncil, ustanovizeň, Magistérium alebo zjazd, ktoré mali obdržať Božiu záväznú vôľu! Dokonca aj snem v Jeruzaleme bol ukončený na základe toho, čo hovorilo Písmo! (viď. Skutky 15). Sola scriptura nepohnute stojí ako zvrchovaný princíp, keďže nič nemá autoritu rovnú Písmam.

Na záver skonštatujeme, že najhlavnejší bod Harrisonovho argumentu, podľa ktorého Sola scriptura zlyháva, pretože Duch Svätý sa nachádza mimo Biblie, nie je udržateľný. Je to práve Duch Svätý, ktorý zostavuje kánon biblického textu prostredníctvom toho, že vnútorne osvetľuje dve pravdy. Prvou pravdou je, že existujúci kánon má byť rozoznaný ako Slovo Božie v jednotlivcoch pod vedením Ducha. Druhou pravdou je, že tento kánon stojí nad cirkvou ako jediná, samo sa dokazujúca, neomylná príručka pre cirkev v záležitostiach týkajúcich sa spasenia. Biblia informuje svätých o záležitostiach viery a učenia. Vystrojenie svätých na prácu služby je v rukách obdarených mužov a žien pod autoritou Biblie.

Rímskokatolícke náboženstvo si želá postaviť sa nad Bibliu tým, že si vyhradzuje právo na pridávanie ďalších písomností a vytváranie svojich vlastných na základe údajne neomylného Magistéria a pápežskej neomylnosti. Váhu autority, ktorú Písma vyhradzujú len pre samotné Písma (napr. 2. Timoteovi 3:16; Ján 10:35; Matúš 5:17,18; 2. Petra 3:15,16 a 1. Timoteovi 5:18), uchvacuje Magistérium katolíckeho náboženstva.

2. Timoteovi 3:16–17 Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.

1. Timoteovi 5:18 Lebo písmo hovorí: Mlátiacemu volovi nezaviažeš úst, a: Robotník je hoden svojej mzdy.

Ján 10:35 Ak tedy tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť –

Matúš 5:17–18 Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane.

Vedenie katolíckeho náboženstva sa samo stavia na miesto Biblie, aby sa tak stalo najvyšším posudzovateľom a autoritou medzi prívržencami katolíckeho náboženstva. Učiteľská autorita katolíckeho náboženstva prehlasuje, že „dala“ svetu Bibliu a nárokuje si taktiež neomylnosť pri „vykladaní“ Biblie!

Kresťan však nebude prehlasovať žiadnu svoju neomylnosť a to ani v rozoznaní kánonu. Namiesto toho bude tvrdiť, že kánon, ktorý rozoznal, je jediná neomylná vec! Toto rozpoznanie je nadprirodzene umožnené Duchom Svätým, nie ako niečo nové, akoby to nebolo v Biblii, ale ako potvrdenie samotných výrokov Biblie. Katolík si myslí, že to je seba–zničujúce, keďže to do celého procesu uvádza Ducha Svätého. Naša odpoveď je „nie“. Duch neprináša nič nové, okrem nových očí, ktoré sú schopné uvidieť to, čo je už napísané!

Všetci raní kresťania, ktorí uverili, že knihy Biblie patria do kánonu, boli zachovaní v ich rozhodnutí Duchom Božím. Ani dnes to nie je inak. Duch Svätý presviedča každého jednotlivca, že Text, ktorý máme, je pravý. Námietka katolíka sa zrúti, keď pochopíme, že Duch Svätý prináša iba to, čo už je jasne napísané. Nikto nemôže oddeliť Slovo Božie od svedectva Ducha Božieho o nič viac, než nemôže oddeliť slnko od svetla, ktoré vyžaruje.

Takto hovoríme, že samotný Text má váhu autority. Keď Duch osvetľuje túto pravdu, ustanovuje Sola scriptura. Každý raný cirkevný snem sa začal s rozpoznaným textom.

Napriek tomu, že katolík sa odvoláva na logiku, jeho postoju chýba logická i biblická podpora. Spolieha sa na to, čo nazýva „neomylní pápeži a koncily“, aby neurobil žiadnu chybu vo voľbe kánonu. V skutočnosti sa jeho logika deformuje. Žiaden raný snem nikdy nevyhlásil, že je neomylný. Aby Katolík mohol udeliť autoritu súčasnému Rímu, musí dať dávnoveku to, čo sám sebe nedáva! Okrem toho sa v Slove Božom nevyskytuje nič, čo by hoc aj hmlisto naznačovalo, že by Boh dal niekomu neomylnosť. O to menej koncilu. Čo ak sa zvolá ďalší koncil a vyhlási, že existujúci Text je nedostačujúci alebo, že potrebuje byť skrátený? Vyhovie sa tomuto snemu?

Biblia, ktorú Kristove Telo prijíma ako celok v rozsahu 66 kníh, neobsahuje žiadne také doktríny, ako sú apoštolská postupnosť, neomylnosť pápeža, nepoškvrnené počatie Márie, uctievanie relikvií a obrazov, nanebovzatie Márie, apokryfné knihy, sviatostné kňazstvo na prinášanie obetí, prepodstatnenie, očistec a nespočetné ďalšie výmysly rímskokatolíckeho náboženstva. Bez správnej doktríny Sola scriptura má Rím neobmedzenú voľnosť donekonečna ustanovovať „tradičné pravdy.“ Táto voľnosť pridávať k tomu, čo už bolo rozoznané ako „dostačujúce“, zaniesla Rím k nepredstaviteľným herézam a ohavnostiam. Bez Sola scriptura tu máme pan–katolicizmus, t.j. všetko, čo povie Rím, platí!

Harrison je natoľko presvedčený o tom, že Biblia nie je nič viac ako len pomocný prídavok ku katolíckemu náboženstvu, že prináša toto šokujúce vyhlásenie:

„Uctievanie Márie a svätých, pápežský nárok na univerzálnu právomoc na základe božského práva, ktoré patrí Petrovmu nástupcovi, autorita Tradície rovnocenná s Písmom, očistec a modlitby za mŕtvych, eucharistická obeta a rád sviatostného kňazstva, ktoré prináša obete, rehoľníctvo, uctievanie obrazov a relikvií – toto všetko boli BEŽNE ROZŠÍRENÉ ČRTY CIRKEVNÉHO ŽIVOTA V ČASE, KEĎ DOŠLO K USTÁLENIU KÁNONU NOVÉHO ZÁKONA.“[8]

Žasneme. Ani pri jednej z vyššie spomenutých vecí nie je žiadny náznak, že by to boli biblické doktríny. Katolík je nútený povedať, že tieto praktiky časovo predchádzajú Bibliu, a preto sú s ňou na rovnakej úrovni! Sánka nám hlboko ovisla v nemom šoku, keď si zrazu uvedomíme, že toto je tá katolícka „logika“. Keď učenie nesúhlasí s Bibliou, jednoducho povedz, že predchádza Bibliu! Ale moment! Kde je dôkaz, že takéto veci sa robili v ranej cirkvi? Alebo lepšie povedané, kde je ten dôkaz, že praktizovanie týchto vecí (a žiaden taký neexistuje), by mohlo byť doložené ako oprávnená časť Božieho zjavenia? Kresťan vie, že takýto dôkaz nemáme. Ako to vieme? Vieme to, pretože máme neomylnú učebnicu, ktorá je inšpirovaná Bohom, aby uchránila cirkev pred výmyslami človeka. Tieto praktiky a doktríny nemôžu byť podložené Slovom Božím. Biblia ich označuje za náboženské predstavy ľudí, ktoré nie sú z ruky Božej. Ak nejaká ľudská tradícia podvracia evanjelium Ježiša Krista, treba ju zamietnuť.

Zotrvávame v napätom očakávaní toho, čo vylosuje ďalší pápež alebo koncil ako svoj príspevok ku tradíciám a dekrétom. Takáto je nepretržitá rímska Odysea. Rím vodí svojich priaznivcov cez labyrint vždy sa meniacich náboženských predstáv a praktík, ktoré sú Písmam cudzie. Biblická terminológia opisuje v Matúšovi 15:1–6 takéto praktiky ako „ustanovenia ľudí“!

Matúš 15:3 „A on odpovedal a riekol im: Prečo aj vy prestupujete prikázanie Božie pre svoje podané ustanovenie?“


[1] This Rock, december 1992, str. 8

[2] This Rock, december 1992, str. 8–9

[3] This Rock, december 1992, str. 9

[4] This Rock, december 1992, str. 9

[5] This Rock, december 1992, str. 9

[6] This Rock, december 1992, str. 10

[7] The Researcher, január – február 1993, str.1

[8] This Rock, december, 1992, str. 12 (dôraz pridaný autorom)

CWRC, P.O. Box 6409, Rutland, VT 05702, U.S.A. http://www.cwrc-rz.org/ Tento dokument je voľne šíriteľný a kopirovateľný v nezmenenej podobe. Nemožno publikovať za účelom dosahovania zisku bez súhlasu autora, resp. prekladateľa.

Resume: V tomto článku sa nachádza analýza argumentu, ktorý formuloval istý rímskokatolícky profesor. Stanovisko tohto profesora je, že rímskokatolícke náboženstvo je tou najlogickejšou voľbou, ktorá si zaslúži úplnú ľudskú dôveru a odovzdanosť. Kvôli tomuto náboženstvu opustil aj kresťanskú doktrínu Sola Scriptura (lat. jedine Biblia), ktorá znamená, že Biblia je jediná autorita pre našu vieru a konanie.

Biblia, absolútny základ pravdy a rímskokatolícka autorita

January 5, 2007 on 8:00 am | In Bible | Comments Off

Obsah:Jedine Písmo je inšpirované a svojou podstatou smerodajné Pravda a Písmo Iné zdroje autority odsúdené Výraz „Sola Scriptura“ Ustanovenie a výklad Dostatočnosť Písma Tvrdenie, že „Sola Scriptura“ nie je možné Nariadenie a naša láska k Bohu Základ pravdy pre Rímskokatolícku cirkev je relatívne meradlo. Kanonické právo po Druhom vatikánskom koncile Katechizmus katolíckej cirkvi (1994)

Jedine Písmo je inšpirované a svojou podstatou smerodajné Biblické posolstvo vdýchnuté Bohom je zjavením v písomnej forme (2. Timoteovi 3:15–16). Biblia tvrdí, že to, čo Boh inšpiroval, je Jeho písané slovo (2. Petra 1:20–21). Keď Pán Ježiš Kristus povedal, že „Písmo nemôže byť zrušené“ (Ján 10:35), hovoril o Božom písanom slove.

Udalosti, skutky, prikázania a pravdy od Boha sú nám podané vo forme výrokov t.j. logických, písaných viet. Boh prehlasuje v Písme, že ono a len ono je tou konečnou autoritou vo všetkých otázkach viery a morálky. Čiže je len jeden písomný zdroj od Boha a je len jeden základ pravdy pre Boží ľud v Cirkvi.

Pravda a Písmo Pán Ježiš Kristus vo svojej významnej veľkňažskej modlitbe jasne prehlásil pravdu Božieho Slova. Povedal: „Posväť ich v pravde, – Tvoje slovo je pravda.“ Toto bolo v súlade s vyhláseniami v celej Starej zmluve, v ktorej Duch Svätý neustále prehlasuje, že zjavenie od Boha je pravda, ako napríklad v žalme 119:142, „zákon Tvoj je pravda.“ Hospodin sám preto stotožnil pravdu s písaným Slovom. Nie je žiaden iný zdroj než samotné Písmo, na ktorý by sa vzťahovalo takéto vyhlásenie. Tento jediný zdroj, Sväté Písmo, je pre veriaceho meradlom pravdy.

V Novej zmluve je to písané Božie Slovo a jedine ono, na ktoré sa Pán Ježiš Kristus a Jeho apoštoli odvolávajú ako na konečnú autoritu. Pri pokúšaní sa Pán Ježiš trikrát vzoprel Satanovi hovoriac „Je napísané“, ako napríklad u Matúša 4:4: „On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Tým, že vyhlásil „Je napísané“, Pán použil presne takú istú vetu, aká je použitá v Svätej Biblii štyridsaťšesťkrát. Opakovaný výskyt tejto frázy podčiarkuje jej dôležitosť. Pánovo úplné prijatie autority Starej zmluvy je zjavné z Jeho slov, ktoré nachádzame u Matúša 5:17–18: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane.“

Iné zdroje autority odsúdené Naviac, pri vyvracaní chýb Saducejov Písmo zaznamenáva, ako Pán hovorí: „Blúdite, pretože neznáte Písmo ani moc Božiu.“ (Matúš 22:29) Ježiš Kristus sústavne ostro kritizoval a napomínal farizejov, pretože postavili svoju tradíciu na úroveň Božieho Slova. Odsúdil ich, pretože sa pokúsili narušiť samotný základ pravdy postavením znamienka rovnosti medzi svoje tradície a Slovo Božie. Tak to o nich vyhlásil v Markovi 7:13: „Takto rušíte slovo Božie svojím podaním, ktoré ďalej podávate; a mnoho tomu podobného robíte.“ Keďže jedine Písmo je inšpirované, ono samotné je konečnou autoritou a sudcom Tradície.

Slovo Pánovo hovorí v Prísloviach 30:5,6 „Každá reč Božia je prečistená, On je štítom tým, čo sa k nemu utiekajú. Nepridávaj nič k Jeho slovám, aby ťa nestrestal a neoznačil za luhára.“ Boh prikazuje, že nemáme nič pridávať k Jeho Slovu: tento príkaz je s dôrazom ukazuje, že jedine Božie Slovo je inšpirované a ono samotné je čisté a nepoškvrnené.

V jednom rade s Prísloviami stojí Hospodinovo silné, jasné vyhlásenie v Izaiášovi 8:20: „K učeniu a svedectvu! Naozaj pre slovo, ktoré hovorím, nekynie úsvit.“ Pravda je takáto: keďže jedine Božie Slovo je inšpirované, ono a len ono samotné je výhradným pravidlom viery. Nemôže to byť ináč.

Výraz „Sola Scriptura“ Od doby odovzdania Desatora na hore Sinai, keď Svätý Boh písal prstom po kamenných doskách (Exodus 31:18), až podnes bolo písané Božie Slovo zachované vo svete. Termín „Sola Scriptura“ alebo „jedine Písmo“ ako meradlo pravdy je akoby skratkou pre dôrazné a opakované vyhlásenia Písma a Božieho prikázania. Samotná fráza „Je napísané“ znamená výlučne zapísané, zaznamenané a nie niečo z počutia, čo sa len hovorí medzi ľuďmi. Príkaz veriť tomu, čo je napísané, znamená veriť len čistému Božiemu Slovu. Oddeľuje od všetkých ostatných zdrojov súbor spisov, ktorému má človek veriť. To, o čo ide pred Všesvätým Bohom, je Jeho nepoškvrniteľná pravda.

V úplne poslednom prikázaní Biblie nám Boh rezolútne hovorí, aby sme nepridávali ani neuberali z Jeho Slova. „Ja osvedčujem každému, kto počuje prorocké slová tejto knihy: ak niekto pridá k nim, tomu Boh pridá pliag opísaných v tejto knihe. Ak niekto vezme niečo zo slov tejto prorockej knihy, tomu Boh vezme podiel na strome života a zo svätého mesta, opísaných v tejto knihe!“ (Zjavenie 22:18–19)

Jeho Slovo je samo osebe absolútne dostatočné. (Žalm 119:160)

Ustanovenie a výklad Princíp „Sola Scriptura“ je v súlade so spôsobom, akým sa má slovo pravdy, ktoré pochádza od Boha, vykladať, ako vysvetľuje Žalm 36:10: „Lebo u Teba je prameň života a v Tvojom svetle svetlo vidíme.“ Božiu pravdu vidno vo svetle Božej pravdy. To je presne to isté, čo hovorí apoštol Pavel: „O tom aj hovoríme, nie síce naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale (slovami), ktorými učí Duch. A tak duchovné posudzujeme duchovne.“ (1. Korintským 2:13). Zjavne vo svetle, ktoré vrhá Božia pravda, je viditeľná Jeho pravda. (Porovnaj Ján 3:18–21, 2. Korintským 4:3–7).

Apoštol Peter na podnet Ducha Svätého vyhlasuje: „Uvedomte si predovšetkým, že ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa samovoľný výklad; lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili (svätí) ľudia Boží.“ (2. Petra 1:20–21). Logicky teda Peter objasňuje, že aby sa zachovala čistota písaného slova Svätého Boha, zdroj výkladu musí pochádzať z toho istého čistého zdroja ako prameň samotného Písma. Písmo sa dá správne pochopiť len vo svetle Písma, keďže ono jediné je nepoškvrnené. Len cez svetlo Svätého Ducha sa dá Písmo správne chápať. Svätý Duch spôsobuje, aby tí, ktorí sú Pánovi, chápali Písmo (Ján14:16–17,26).

Keďže Duch toto robí skrze Písmo, zjavne je to v súlade s princípom, že Písmo samotné je neomylnou zásadou výkladu jeho vlastnej pravdy: „Duch je, ktorý svedčí, pretože Duch je pravda.“ (1. Jána 5:6).

Tí, ktorí naozaj túžia byť verní Pánovi v tejto otázke meradla „Sola Scriptura“, sa musia obrátiť k Pánovi, aby poslúchli Jeho prikázanie: „Obráťte sa k môjmu karhaniu! Vylejem na vás svojho ducha, dám vám poznať svoje slová.“ (Príslovia 1:23) Ak niekto túži po pravde v tejto základnej otázke s postojom zo žalmu 51:17 so „srdcom skrúšeným a zdrveným“, Pán Boh ním nepohrdne, ale zjaví mu hlavný základ, na ktorom stál Pán Ježiš Kristus aj apoštoli. Slovami apoštola Jána: „To je ten učeník, ktorý svedčí o týchto veciach a napísal toto, – vieme, že je pravdivé jeho svedectvo.“ (Ján 21:24) Apoštol Ján písal, takisto ako Peter a Pavol, aby tí, ktorí sú spasení, vedeli, že jeho svedectvo je pravdivé.

Dostatočnosť Písma Úplnú dostatočnosť Písma vyhlásil apoštol Pavol: „Každé písmo, vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré.“ (2. Timoteovi 3:16–17) Písmo je všetkým, čo potrebujeme ako konečnú pravdu a autoritu.

Tvrdenie, že „Sola Scriptura“ nie je možné Pri pokuse dokázať právo tradície na autoritu sa často odvoláva na celkom posledný verš Jánovho evanjelia, kde je napísané: „A je ešte mnoho iného, čo Ježiš učinil. A keby sa všetko dopodrobna malo popísať, myslím, ani svet by nestačil na knihy, ktoré by sa dali napísať.“ (Ján 21:25) Samozrejme, bolo mnoho skutkov a slov Pánových, ktoré nie sú zaznamenané v Písme. Písmo je smerodajným záznamom, ktorý dal Svätý Boh svojmu ľudu. Nemáme ani jedinú vetu, ktorá by bola rozhodne od Pána, okrem toho, čo je v písanom Slove. Odvolávať sa na tradíciu ako na autoritu, keď ju nedal Svätý Boh, je zbytočné. Myšlienka, že nejakým spôsobom boli slová a udalosti od Pána zaznamenané v tradícii, jednoducho nie je pravdivá.

Ďalším zúfalým pokusom ospravedlniť tradíciu je vyhlásenie, že prvotná cirkev nemala Novú zmluvu. Apoštol Peter hovorí o spisoch apoštola Pavla, keď poznamenáva: „… ako vám písal aj náš milovaný brat Pavel podľa múdrosti jemu danej. O tomto hovoril vo všetkých svojich listoch, v ktorých niektorým veciam ťažko rozumieť. A neučení a neutvrdení ľudia ich práve tak, ako ostatné Písma, aj prekrúcajú na vlastnú skazu.“ (2. Petra 3:15–16) Peter tiež vyhlasuje, že písal, aby si veriaci pamätali, čo povedal. Preto napísal: „Chcem vám teda vždy pripomínať tieto veci, aj keď ich znáte a utvrdení ste v prítomnej pravde.“ (2. Petra 1:12).

Od najstarších čias bola k dispozícii podstatná časť Novej zmluvy. Na vnuknutie od Pána apoštol Pavol prikazuje, aby sa Jeho listy čítali aj v iných zboroch okrem tých, do ktorých boli poslané. To jasne dokazuje, že písané Božie Slovo bolo v obehu, už keď žili apoštoli. Pánovo prikázanie veriť tomu, čo je napísané, vždy bolo niečím, čo veriaci mohli poslúchať a poslúchali. V tejto veci musíme mať pokoru prikázanú v Písme, aby sme si nemysleli viac, než je napísané: „… aby ste sa na nás naučili: Nič nad to, čo je napísané! – aby sa nikto nevychvaľoval jedným proti druhému.“ (1. Korintským 4:6).

Nariadenie a naša láska k Bohu Pán uplatňuje tému pravdy pri našej láske k nemu. To znovu podčiarkuje jej dôležitosť: „Odpovedajúc mu Ježiš riekol: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec bude ho milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal.“ (Ján 14: 23–24) A potom znova: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ (Matúš 24:35)

Sám Pán hľadel jedine na autoritu Písma, takisto ako jeho učeníci po ňom. Potvrdili samotné posolstvo Starej zmluvy. „Zákon Hospodinov je dokonalý.“ (Žalm 19:7). Veriaci má byť verní Pánovej ceste, pridržiavajúc sa jedine toho, čo je napísané: „Tvoje Slovo je pravda.“ Všetci praví veriaci preto musia uznať, že existuje absolútna miera, ktorou sa môže posúdiť, či vec je pravdivá alebo nepravdivá. V minulosti sa táto štandardná miera nazývala „pravidlo viery“ alebo „základ pravdy“, čo znamenalo mieru, podľa ktorej sa pozná pravda. Tento princíp, ako sme videli, je, že písané Božie Slovo je samo o sebe základom pravdy.

Základ pravdy pre Rímskokatolícku cirkev je relatívne meradlo. Pre rímsky katolicizmus nie je základ pravdy absolútny. Skôr je jeho základ trojitý: Biblia, tradícia a to, čo predkladá Rímskokatolícka cirkev ako božské zjavenie. Z týchto troch zdrojov je konečnou autoritou rozhodnutie a nariadenia vládnuceho pápeža. Je to viditeľné v oficiálnych dokumentoch z rímskokatolíckych zdrojov.

Kanonické právo po Druhom vatikánskom koncile Kánon 750 „Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo obsahuje napísané alebo tradované Božie slovo čiže jeden poklad viery zverený (Rímskokatolíckej) Cirkvi, a súčasne sa predkladá ako Bohom zjavené buď slávnostným magistériom (Rímskokatolíckej) Cirkvi, alebo jej riadnym a univerzálnym magistériom…“[1]

Kánon 749 „Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu (pozn. prekl. učiteľský úrad), keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich, ktorý má za úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym úkonom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.“ (§1)

Kánon 752 „Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.“

Kánon 333 „Proti rozsudku alebo dekrétu Rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.“ (§3)

Katechizmus katolíckej cirkvi (1994) Odstavec 80 „Posvätná Tradícia a Sväté Písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obidve vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.“[2]

Odstavec 81 „Sväté Písmo je Božie slovo, nakoľko je písomne zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.

Posvätná Tradícia však Božie slovo, ktoré zveril Kristus Pán a Duch Svätý apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojím ohlasovaním verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.“

Pod titulkom Apoštolská tradícia a podtitulkom… pokračuje v apoštolskom nástupníctve, sa tvrdí nasledovné:

Odstavec 77 „Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali biskupov ako svojich nástupcov a „odovzdali im svoje miesto v Učiteľskom úrade.“ Lebo „apoštolské ohlasovanie, ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách, malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias.“

Komentár: Nikde v Písme nie je odvolanie na existenciu apoštolského nástupníctva. V Novej zmluve apoštolovia ustanovili nie apoštolov, ale starších a diakonov. Neexistuje žiaden biblický text pre tieto “mocou obdarúvajúce“ vety nového Katechizmu. Odstavec 77 je príkladom takzvanej “pravdy“ nariadením.

Odstavec 78 „Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom, sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého Písma, i keď je s ním úzko spojené. Prostredníctvom tradície „(Rímskokatolícka) Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.“ „Výroky svätých Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo prechádza do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi.“

Komentár: Rímskokatolícki autori v oficiálnom rímskokatolíckom učení nedokážu definovať, aký je obsah a presné doktríny proklamovanej „apoštolskej Tradície“. Jednoduchý dôvod prečo sa to nerobí, je ten, že neexistujú. Jediné zvláštne zjavenie, ktoré dnes človek má od Boha, ktoré bolo odovzdané apoštolom, je napísané Písmo. Neexistuje žiaden súbor doktrín od Pána alebo od apoštolov okrem písaného slova Písem. Je to skutočne arogancia vyhlásiť rímskokatolícku tradíciu za „živé odovzdávanie vykonávané Duchom Svätým“. Kolosenským 2:8 vystríha pred takouto tradíciou ľudského pôvodu: „Hľaďte, aby vás niekto nestrhol mudráctvom a prázdnym mámením podľa ľudského podania, podľa živlov sveta a nie podľa Krista.“

Odstavec 82 „Z toho vyplýva, že (Rímskokatolícka) Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“

(To isté tvrdí aj II. Vatikánsky koncil)

Odstavec 84 „Poklad viery (depositum fidei), ktorý je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme, bol prostredníctvom apoštolov zverený celej (Rímskokatolíckej) Cirkvi.“

Odstavec 85 „Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo, písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu (Rímskokatolíckej) Cirkvi“ – čiže biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom – , „ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista.“

Komentár: Prečo by mal niekto motiváciu čítať Bibliu, ak nesmie nechať Bibliu, aby sama seba vykladala? (Žalm 36:9; 2. Petra 1:20–21).

Odstavec 67 „V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium)vie pod vedením Učiteľského úradu (Rímskokatolíckej) Cirkvi rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.“

Komentár: Učenie tohoto odstavca je príkladom tradície pokúšajúcej sa zbaviť účinnosti písané Božie Slovo. Zatiaľ čo podľa učenia Ríma bežní katolíci môžu byť prostriedkami mimobiblického zjavenia, rozpoznávanie hodnovernosti takéhoto zjavenia sa už na samotných obyčajných katolíkov nevzťahuje. To sa už skôr musí podávať cez magistérium (učiteľský úrad) “Matky Cirkvi“, ktorá si robí nárok na takúto autoritu (pozri tiež vyššie uvedený kánon 750). Rím racionalizuje prijímanie iných zdrojov mimobiblického zjavenia tvrdením, že bežní veriaci katolíci uvítajú čokoľvek, ku prijatiu čoho ich magistérium Rímskej cirkvi povedie. Upevňuje svoju moc nad radovými katolíkmi tým, že prakticky popiera, že zjavenie je úplné a definitívne. Biblia vystríha „Nič nad to, čo je napísané!“ (1. Korintským 4:6). Rím tu prijíma súkromné mimobiblické zjavenie, ale len podľa svojho priania. Čo vyplýva z takejto nebiblickej doktríny, je napríklad príliv prijímania zjavení “Márie“ alebo jej “evanjelia skutkov“.

Zhrnutie: Napriek princípu Sola Scriptura, podľa ktorého je písané Božie Slovo konečnou autoritou, Rím sa pokúsil ustanoviť svoju vlastnú Tradíciu.

Rímska cirkev nikdy nedefinuje dogmatický obsah tejto údajnej apoštolskej tradície, ktorá zaväzuje všetkých ľudí! Človeku sa hovorí, že existuje, že ju vlastní Rímskokatolícka cirkev a že človek je nútený podrobiť sa Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá jediná má plnosť Božieho zjavenia od apoštolov. Ani oficiálnemu rímskokatolíckemu učeniu, ani rímskokatolíckym autorom sa nedarí určiť obsah a presné dogmy údajnej “apoštolskej Tradície“. Jednoduchý dôvod, prečo nič také neudávajú, je ten, že to neexistuje. Ak niekto tvrdí, že 2. Tesalonickým 2:15 ustanovuje Tradíciu, je potrebné ho vyzvať, aby uviedol dogmy, o ktorých sa Pavol zmieňuje a v ktorých hovorí, že ich ústne zveril Tesalonickým. Jediné zvláštne zjavenie, ktoré človek dnes má od Boha a ktoré bolo odovzdané apoštolom, sú písané Písma. Ako sme videli, Pán Ježiš Kristus hľadel jedine na autoritu Písem, takisto ako aj apoštoli po ňom. Potvrdili platnosť Starej zmluvy. Pravý veriaci sa pridržiava jedine toho, čo je napísané: „Tvoje slovo je pravda.“ Ako sám Pán zavrhol Tradíciu, ktorá sa pokúšala zbaviť písané Božie slovo účinku, tak to musíme robiť aj my. „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich znám a nasledujú mňa.“ (Ján 10:27)


[1] Kódex kanonického práva, latinsko-slovenské vydanie, pre Konferenciu biskupov Slovenska vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1996. Ak nie je uvedené inak, všetky citované kánony sú prebraté z tohto zdroja.

[2] Katechizmus Katolíckej cirkvi, Spolok svätého Vojtecha v Trnave, 2. vydanie, 1999

Autor povoľuje kopírovanie tohto článku bez krátenia a akýchkoľvek zmien. Tento dokument je voľne šíriteľný a kopirovateľný v nezmenenej podobe. Nemožno publikovať za účelom dosahovania zisku bez súhlasu autora, resp. prekladateľa.

Otázky ktoré by si mal položiť každý katolík

January 5, 2007 on 7:49 am | In Bible | Comments Off

Obsah:Blízke priateľstvo s Bohom Môže to vôbec niekto vedieť? Ako ma vidí Boh? Čo sa to pokazilo? Existuje cesta naspäť k Bohu? Moja alebo Božia vôľa? Prečo prišiel Ježiš? Prečo Ježiš zomrel? Čo Boh ponúka? Čo mám robiť Čo sa stalo s dobrou správou? Božie slovo alebo ľudské slovo? Ako mám uctievať Krista? Kto je skutočná Mária? Kam sa mám teraz vydať? Základné učenie o Ježišovi, spasení a milosti. Už ste sa niekedy takto cítili?

Blízke priateľstvo s Bohom Aj keď bola moja mladosť plná náboženstva, Boh v nej chýbal. Môj život sa vtedy točil okolo farnosti: nedeľná omša, miestna cirkevná škola, prvé sväté prijímanie, športové družstvá, služba miništranta, birmovanie, klub mladých a nakoniec veľká katolícka svadba. Ale až potom, čo som promóciou zakončil štúdium na vysokej škole, som spoznal Boha v osobnom živote. Cez čítanie Novej zmluvy som objavil Božiu cestu spasenia a Spasiteľa, ktorý zasľúbil: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Ján 10:10).

Aj keď už viac nie som katolík, moje srdce zostáva v blízkosti katolíkov. Veľa im dlžím, obzvlášť svojej rodine a tiež kňazom a rehoľníčkam, ktoré sa o mňa tak láskyplne starali. Je to dôvod, prečo som napísal túto malú knižku. Znepokojuje ma, že mnohí ďalší sú na tom tak, ako som bol ja kedysi. Boli pokrstení a chodia na omšu, ale hlboko vo vnútri cítia, že Boh im je neznámy.

A čo vy? Poznáte Ho? Je On centrom vášho života? Kniha Otázky, ktoré by si mal položiť každý katolík vám predkladá dôležité otázky, ktoré by mal zvážiť každý katolík. Zároveň tým, že ponúka odpovede priamo zo Svätých písem, vysvetľuje, ako môžete mať blízky vzťah s Bohom. Súčasne ukazuje, ako môžete získať istotu, že s Ním budete žiť navždy v nebi.

Môže to vôbec niekto vedieť? Toto som vám napísal, aby ste vedeli, že máte večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna.

1 Ján 5:13

Keď Jana, katolíčka pracujúca ako učiteľka, prvýkrát uvidela a čítala tento verš, prečítala ho nesprávne štyrikrát za sebou. Zakaždým vynechala niekoľko slov. Čítala: „Toto som vám napísal, aby ste mali večný život vy, čo veríte v meno Božieho Syna.“ Ale tento verš v skutočnosti znie: „aby ste vedeli, že máte večný život.“

Janu od malička učili, že nikto pred svojou smrťou nevie, či pôjde, alebo nepôjde do neba. Naučila sa, že komukoľvek sa môže stať, že spácha smrteľný hriech, zomrie v stave hriechu a skončí v pekle. To bol dôvod, prečo sa Jana neustále mýlila pri čítaní tohto verša. Čítala ho tak, ako si myslela, že sa čítať má. Až potom, keď jej niekto ukázal, kde sa mýli, uvedomila si, čo robí. „Nemyslela som si, že by niekto mohol vedieť, že pôjde do neba,“ vysvetlila Jana.

Takto rozmýšľa mnoho ľudí. Ale Biblia učí opak. Učí, že môžete mať istotu, že pôjdete do neba. Napríklad hovorí, že: „každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ (Rimanom 10:13). V tej istej kapitole sa nachádza toto zasľúbenie: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený.“ (Rimanom 10:11).

Aj Ježiš učil: „Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Ján 5:24). Všimnite si, že Ježiš hovorí, že ten, kto v Neho verí, má večný život. Nebo môžete vlastniť už teraz. Boh je ochotný pripraviť vám miesto v nebi už v tejto chvíli.

Premýšľajte o tom, čo to znamená. Môžete mať istotu, že po svojej smrti pôjdete rovno do neba. Dokonca sa už ani nemusíte ukázať pred Božím súdom v ten hrozný deň, keď Boh bude súdiť hriechy iných. Môžete byť ako ten zločinec na kríži, ktorému Ježiš zasľúbil: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lukáš 23:43).

Ale predtým, než bude môcť byť večný život váš, musíte pochopiť, ako vás hriech oddelil od Boha.

Ako ma vidí Boh? 
Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.

Žalm 139:23,24

My všetci potrebujeme, aby Boh preskúmal naše srdcia a ukázal nám, akí v skutočnosti sme. Ak sme odkázaní len sami na seba, máme sklon podceňovať svoju hriešnosť. Porovnávame sa s tými okolo nás, súdime o sebe, že sme v priemere alebo nad priemerom a myslíme si, že to nie je až také zlé. Vieme, že sme zhrešili, ale ospravedlňujeme samých seba, vyhovárajúc sa: „Veď som len človek.“

Potom za nami príde niekto s niečím, čo vyzerá ako vhodný liek. „Praktizuj svoje náboženstvo,“ povie nám tento človek, „a všetko bude v poriadku. Ver v Boha, chodievaj do kostola a prijímaj sviatosti. Ži slušný život v poslušnosti desiatim prikázaniam a snaž sa byť na každého milý. Ak budeš robiť tieto veci,“ uisťuje nás, „mal by si ísť do neba.“

Ale čo ak je náš hriech závažnejší, než si myslíme? Čo ak naše najlepšie stále nie je dosť dobré? Čo v prípade, ak nás to, čo robíme, nedokáže dostať do neba? Použime Písma a pozrime sa na to, čo Boh hovorí o hriechu. Aj keď vám táto téma môže byť nepríjemná, prosím, nepreskakujte tento odsek. Pokiaľ nepochopíte problém vášho hriechu a nevezmete si to k srdcu, nemôžete pochopiť Božie riešenie na hriech.

Tiež, keď budete čítať, nehľadajte výhovorky, nebanalizujte, nezvaľujte vinu na iných a ani nedovoľte, aby vás náboženská pýcha zaslepila tak, že neuvidíte svoje hriechy. Pozrite sa na svoj hriech poctivo. Len potom budete môcť pochopiť, ako sa zbaviť svojej viny.

Budete potrebovať Božiu pomoc, aby ste mali odvahu urobiť tak. Preto na chvíľu prerušte čítanie a hovorte s Bohom v modlitbe. Poproste Ho, aby vám umožnil vidieť samých seba tak, ako On vidí vás. Povedzte Mu, že chcete poznať plnú mieru a rozsah svojich hriechov. Tým, že tak urobíte, začnete si pripravovať srdce na prijatie Božieho zasľúbenia večného života.

Čo sa to pokazilo? 
A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.

Genezis 2:15–17

Boží úmysel bol, aby sa Adam a Eva až navždy tešili spolu s Ním v Edenskej záhrade. Lenže oni si zvolili vzburu voči Nemu a neposlúchli jeho priamy príkaz. Týmto urazili Boha, narušili s Ním blízke priateľstvo, ktorému sa Adam a Eva tešili, a tak ako ich varoval, prinieslo to do sveta smrť.

Adamov hriech, ktorý Katolícka cirkev nazýva prvotný hriech, sa preniesol na jeho potomkov. S ním prišlo „odsúdenie všetkým ľuďom“ (Rimanom 5:18). Následkom toho je, že ty a ja sme sa narodili pod kliatbou hriechu. Všetci máme hriešne srdce, určite zomrieme a smerujeme do pekla. Dôkazy o tom, že sme sa narodili ako hriešnici, sú nepopierateľné. Nikto nás nemusí učiť, ako klamať, nenávidieť, páchať sexuálnu nemorálnosť, zneužívať alkohol a lieky, podvádzať, kradnúť. Tieto veci sú pre nás úplne prirodzené.

Hrešíme v našich myšlienkach, slovách a skutkoch. Obrad pokánia odriekaný počas omše to vyjadruje takto: „Vyznávam všemohúcemu Bohu – i Vám bratia a sestry, – že som veľa zhrešil – myšlienkami, slovami, skutkami – a zanedbávaním dobrého“. Biblia hovorí, že naše srdce je klamlivé nad všetko ostatné (Jeremiáš 17:9). Naše myšlienky sú podľa toho, ako ich vidí Boh, také, že neprestajne smerujú k zlému (Genezis 6:5). Skoro všetko, čo robíme, obsahuje kúsok sebectva, pýchy, hnevu, zlej žiadosti, lakomstva alebo nečistoty.

Následky ľudského hriechu môžeme vidieť všade okolo nás. Len si zapnite večerné správy, alebo otvorte noviny. Hriech nainfikoval náš život a znečistil našu planétu s nespravodli­vosťou, utrpením, nenávisťou a krviprelievaním. Pod ľudským riadením sa to, čo Boh stvoril ako čisté a nádherné, stalo špinavým a porušeným.

Nie sme spôsobilí na život v nebi s Bohom a v Božej svätosti. Písma hovoria, že „nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde“ (Zjavenie 21:27). Toto nás stavia do pozície outsiderov. Ak by nás Boh pustil dnu takých, akí sme, nebo by sme čoskoro znečistili hriechom práve tak, ako sme to urobili s touto zemou.

Čaká nás smrť, pretože je to trest za hriech. To je ten dôvod, prečo my všetci nakoniec zomierame, aj napriek najlepšej snahe modernej medicíny. Ale následkom hriechu nie je len fyzická smrť (oddelenie nášho tela od našej duše); je to aj duchovná smrť (oddelenie nášho ducha od Boha). Hriech nám bráni byť s Bohom. To je dôvod, prečo sa zdá byť tak ďaleko a tak odlišný od nás. Cítime, ako sme sa Mu odcudzili.

Ak zomrieme a vina z nášho hriechu je stále na nás, Boh nás odsúdi v deň súdu. Okúsime jeho hnev a budeme mať podiel na tom, čo Biblia nazýva „druhá smrť“ (Zjavenie 20:14) alebo „peklo“ (Matúš 10:28). Tam zostaneme oddelení od Neho až na večnosť.

Ale Boh nám dáva nádej. Má pre nás dobrú správu o spasení.

Existuje cesta naspäť k Bohu? Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Lukáš 18:13

Boh má riešenie pre náš hriech. Riešenie, ktoré dokáže zbaviť našu dušu rozsudku smrti, zmeniť nás, a tak nás urobiť spôsobilými ísť do neba. Jeho riešenie dokáže obnoviť blízke priateľstvo s Ním. Ale predtým, než si ho môžeme privlastniť, Boh vyžaduje, aby sme vyznali pred Ním svoju vinu. Toto vyznanie znamená viac, než len súhlasiť s tým, že každý hreší. Každý z nás musí vyznať: „Pane, som hriešny.“

Jednoduché zopakovanie slov alebo absolvovanie obradu, ako je napríklad sviatosť pokánia, nestačí. Na omši počas obradu prijímania, napríklad, vyznávate spolu s kňazom, „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Toto sú správne slová. Ale naozaj sa vidíte ako nehodný hriešnik?

Príliš veľa z nás je podobných Márii, katolíckej žene, ktorú som stretol, keď vychádzala z kostola. Opýtal som sa jej, ako ospravedlní svoje hriechy, keď bude stáť pred Bohom na poslednom súde. Mária odpovedala, „Nie som si istá, že či je ešte vôbec možné uzmieriť to, čo som urobila v minulosti. Ale aj tak tam nie je nič strašné. Nie som vrah a ani nič podobné.“

Presne toto je spôsob, akým nábožní ľudia z doby Ježiša rozmýšľali o svojich hriechoch. Vedeli, že zhrešili, ale nevideli sa ako zlí ľudia. Neboli smilníkmi, ani vrahmi. V ich životoch nebolo nič „strašné“, žiaden vážny hriech – aspoň si to mysleli.

Ježiš im však hovoril inak. Povedal, že ak sa muž, hoci len pozrie na ženu so žiadosťou, „už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Matúš 5:28). Povedal, že ktokoľvek v hneve nazýva iného bláznom, „pôjde do pekelného ohňa“ (Matúš 5:22). Biblia hovorí, že „nik nie je spravodlivý“ (Rimanom 3:10), a že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rimanom 3:23).

Tak, ako za dní Ježiša, aj nám sa môže stať, že zvedieme samých seba tým, že si budeme myslieť, že sme dobrí ľudia, pretože sme „náboženskí“. Až priveľmi ľahko sme schopní začať konať ako farizej z podobenstva, ktorý odišiel do chrámu a modlil sa, „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik“ (Lukáš 18:11). Farizej ukazoval na „naozajstného“ hriešnika, ktorý stál vedľa neho. Tento druhý muž, Žid, ktorý zradil svoj národ, tým, že pracoval ako colník pre Rimanov, bol zlomený kvôli svojim hriechom. Zahanbený pred Bohom, neodvážil sa ani len pozerať do neba. Bil so do svojich pŕs a volal, „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lukáš 18:13).

Ježiš povedal na adresu colníka: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lukáš 18:14).

A čo vy? Ste vinný hriešnik? Pokoríte sa pred Bohom a poviete zo srdca: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu?“

Ak áno, potom je Boh ochotný vám pomôcť.

Moja alebo Božia vôľa? Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Marek 1:15

Dobrá správa, ktorú Ježiš ohlásil svetu, je Božie riešenie na náš hriech. A toto riešenie je k dispozícii každému, kto učiní pokánie a uverí.

Pokánie prichádza ako prvé. Je to zmena myslenia ako o sebe samom, tak aj o Bohu, zmena, ktorá pripravuje vaše srdce na prijatie Božieho spasenia. Začína tým, že počúvate svoje svedomie, ten drobný hlas vo vás. Boh vám ho dal, aby vám pomohol rozlíšiť správne od nesprávneho. Je tam, aby vás ťažilo, keď urazíte Boha, tým, že spôsobuje vedomie hanby, viny a výčitiek. Ale vaše svedomie zvyčajne hovorí šeptom. Aby ste ho počuli, musíte byť ochotní počúvať.

Ďalší krok pri pokání je vyznanie svojich hriechov. Znamená to povedať: „Pane, súhlasím s Tebou, že som vykonal zlé. Zhrešil som proti Tebe a proti ľuďom z môjho okolia. Nehľadám výhovorky na moje hriechy.“

Nakoniec musí pokánie obsahovať aj zmenu zmýšľania v tom, ako teraz budete žiť. Je to túžba odvrátiť sa od hriechu k Bohu, poddanie sa jeho autorite. Pokánie znamená povedať: „Pane, chcem nový život, taký život, ktorý sa Ti bude páčiť. Chcem robiť to, čo odo mňa chceš Ty. Budem to robiť, ak ma len Ty na to uschopníš.“ Jeden človek opísal svoje rozhodnutie učiniť pokánie týmto spôsobom: „Prvýkrát som sa rozhodol uprednostniť Božiu vôľu pred svojou vlastnou.“

Pokánie nie je rozhodnutie polepšiť svoj život tak, aby som si získal Božiu priazeň. Hrešíte, pretože podľa svojej náklonnosti ste hriešnik. To je niečo, čo nedokážete zmeniť. Následkom toho je, že vás Boh nemôže prijať na základe toho, že sa pokúsite očistiť svoj život a začnete sa viac snažiť. Pokánie tiež neznamená to isté, ako dať sľub, že budete konať kajúce skutky súvisiace so sviatosťou pokánia. Nemôžete odstrániť svoje hriechy tým, že budete chodiť na omšu, modliť sa Ruženec, získavať odpustky, zdŕžať sa nejakých jedál, robiť dobré skutky, obetovať svoje utrpenia, alebo, že dokonca vstúpite do rehoľného života. Odplata za hriech je smrť. Na platbu za hriech nič menšie nestačí.

Boh od vás nežiada polepšenie života alebo predpísané kajúce skutky. Naopak, volá vás k pokániu – poproste Svätého Ducha, aby vám ukázal váš hriech. Povedzte mu, že chcete osobne zakúsiť vinu, ktorá vám právom prislúcha za to, že ste urazili Boha.

· Urobte si inventúru svojho života. Pýtajte sa sami seba, či je vo vašom živote nejaký hriech, ktorého sa nechcete vzdať.

· Ak ste pripravený odvrátiť sa od svojich hriechov, vyznajte ich Bohu. Vyjadrite Mu svoj zármutok nad tým, čo ste vykonali. Hriechy, za ktoré sa najviac hanbíte, konkrétne pomenujte.

· Povedzte Bohu, že odteraz chcete žiť podľa jeho vôle, ak vás k tomu uschopní. Uznajte pred Bohom, že sa nedokážete zmeniť sami a ani sami zaplatiť za svoje hriechy.

· Nakoniec poproste Boha, aby vám ukázal svoje riešenie na váš hriech. Urobte tak vo viere, veriac Ježišovmu zasľúbeniu, že pomôže každému, kto chce konať Božiu vôľu (Ján 17:17).

V ďalšej kapitole z Písem vysvetlíme, ako môžete získať odpustenie hriechov, vstúpiť do pravého vzťahu s Bohom a byť si istý, že sa dostanete do neba.

Prečo prišiel Ježiš? „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami.

Matúš 1:23

Väčšina ľudí si je vedomá toho, že kresťanské Písma učia, že existuje len jeden pravý Boh. Existuje v troch osobách – Otec, Syn a Svätý Duch. Otec je Boh. Syn je Boh. Svätý Duch je Boh. Ale Boh je jeden.

Ježiš, Boží Syn sa narodil z panny Márie a stal sa človekom. Urobil tak bez toho, že by sa vzdal svojej Božskej prirodzenosti. Z tohto dôvodu je Ježiš pravý Boh a pravý človek, Boh-človek. Prečo vzal Ježiš na seba ľudskú prirodzenosť? Odpovedzte správne na túto otázku a získate riešenie na problém svojho hriechu.

Niektorí hovoria, že sa Ježiš stal človekom, aby nám ukázal, ako máme žiť. „Rob tak ako On,“ sľubujú, „a dostaneš sa do neba.“ Biblia súhlasí, aspoň sčasti, keďže nám hovorí, že máme „žiť, ako žil On“ (1. Jána 2:6). Problém je samozrejme v tom, že kto to dokáže. Keďže Ježiš nemal žiadneho pozemského otca, narodil sa bez hriešnej prirodzenosti. Na druhej strane, keďže vy a ja sme deti Adama, narodili sme sa hriešni. Nie sme schopní dostať sa do neba tým, že budeme žiť tak ako Ježiš.

Ďalší dôvod, ktorý niektorí ľudia ponúkajú ako odpoveď na to, prečo sa Ježiš stal človekom, je, že „prišiel, aby nám ukázal Božiu lásku.“ Aj toto je pravda. V Kristovi vidíme, že Boh je láska a že nás miluje. Ale to, že to chápeme, nás do neba nedostane. Práve naopak, ak porovnáme Božiu lásku s tou našou, zrazu vidíme akí neláskaví a sebeckí v skutočnosti sme – ako sme nehodní ísť do neba.

„Ježiš prišiel, aby sa obetoval,“ vravia iní. Keď sa pýtame prečo, tí istí ľudia často len pokrčia ramenami. „Má to niečo spoločné so Starou zmluvou,“ je všetko, čo odvetia.

Každá z týchto odpovedí je čiastočne správna. Žiadna z nich však nevysvetľuje, prečo vzal Boží Syn na seba ľudskú prirodzenosť a ako toto umožnilo, aby sme my mohli byť zmierení s Bohom a ísť do neba.

Prečo Ježiš zomrel? Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.

Marek 10:45

Hore uvedený verš nám prezrádza hlavný dôvod, prečo sa Ježiš stal človekom. Bolo to preto, aby mohol poslúžiť ľudstvu tým, že dal za nás svoj život. Rozmýšľajte o tom, dáva to zmysel.

Boh varoval Adama, že trestom za hriech je smrť. To platí aj pre nás. Nová zmluva hovorí „mzdou hriechu je smrť“ (Rimanom 6:23). To, čo si zaslúžime za náš hriech, je trest smrti. Ani len Boh nás nemôže zbaviť tohoto trestu, kým nie je zaplatený. On proti nám vyriekol súd a nemôže ignorovať svoje vlastné rozhodnutie. Nemôže si len tak nevšímať náš hriech, ak má zostať spravodlivý a verný svojmu Slovu.

Napriek tomu nám však Boh chce odpustiť. Miluje nás a túži nás zachrániť pred peklom. Je nejaký spôsob, ako nás môže ušetriť a pritom zostať spravodlivý? Existuje riešenie, ale len jediné – udivujúce riešenie. Ježiš, Boží Syn, sa dobrovoľne rozhodol prísť na zem, aby „položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10:45). To je to, čo vykonal na kríži. Dal svoj život ako platbu za naše hriechy. Zomrel namiesto nás.

Apoštol Peter to vysvetľuje týmto spôsobom: „Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ (1. Petrov 3:18). Ježiš, ten spravodlivý, zomrel namiesto vás a mňa, nás nespravodlivých. Túto platbu vykonal raz a navždy. Jeho dokonalý život obetovaný na kríži stačil na to, aby mohlo byť zaplatené za všetky naše hriechy. Žiadna ďalšia platba už nie je potrebná. Boli sme vykúpení „drahou krvou Krista“ (1. Petrov 1:19).

Následne po Kristovom ukrižovaní Ho jeho učeníci pochovali do hrobu. Na tretí deň Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Týmto spôsobom Otec ukázal, že prijal Kristovu obeť za naše hriechy (Rimanom 4:25). Po svojom vzkriesení sa Ježiš ukázal mnohokrát svojim učeníkom a tiež aj skupine viac ako 500 ľudí (1. Korinťanom 15:6). Tiež „poskytol mnoho dôkazov, že žije“ (Skutky 1:3) a hovoril s nimi o svojom budúcom kráľovstve. Po 40 dňoch vystúpil do nebies, keď predtým povedal svojim nasledovníkom, že im ide pripraviť miesto. Ježiš zasľúbil: „zasa prídem a vezmem vás k sebe“ (Ján 14:3).

Ak vám je význam a dôležitosť Kristovej smrti, vzkriesenia a zasľúbenia návratu stále nejasný, poproste Boha, aby vám ho pomohol pochopiť.

Čo Boh ponúka? Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.

Efežanom 2:8,9

Keďže Ježišova smrť na kríži stačila na zaplatenie všetkých hriechov, Boh vám teraz môže dať úžasnú ponuku. Chce vám odpustiť každý váš hriech – minulý, prítomný a budúci – a označiť záznam vašich hriechov nápisom úplne zaplatené. Chce zlomiť moc, ktorú má hriech nad vami, učiniť vás novým stvorením a premeniť vás podľa vzoru Kristovej podoby. Boh je pripravený prijať vás do svojej rodiny a nechať vás žiť navždy v nebesiach.

Boh je ochotný urobiť toto všetko pre vás „milosťou“. Konajúc zo svojej lásky, štedrosti a dobroty, vás chce požehnať tak, že sa to nedá ani opísať. Toto veľké spasenie je „Boží dar“. Nestojí vás nič, pretože Kristus tú obrovskú cenu už zaplatil. Nepotrebujete si ho zaslúžiť; nezískava sa zo skutkov. A čo také by ste vôbec mohli urobiť, aby ste si zaslúžili odpustenie a večný život v nebi?

„Myslím, že sa dostanem do neba tým, že chodievam do kostola, žijem dobrý život a zachovávam desať prikázaní. Myslím, že mám dosť veľkú šancu,“ povedala mi jedna katolíčka, keď sme stáli pred vchodom do kostola farnosti, do ktorej patrí.

Táto úbohá žena nemala vôbec žiadnu šancu. Biblia hovorí, že nikto sa do neba nedostane cez dodržiavanie desiatich prikázaní. Ony neboli dané s týmto cieľom. Boh nám ich dal, aby nám ukázal, ako veľmi sme sa vzdialili od jeho dokonalého štandardu. „Zo zákona je poznanie hriechu“ (Rimanom 3:20). Zákon nám pomáha, aby sme videli, že potrebujeme Spasiteľa, že potrebujeme Ježiša.

„Myslím, že dobré v mojom živote preváži to zlé,“ povedal mi iný katolík pred tým istým kostolom. Ani tento muž nemá žiadnu šancu. Ani všetky dobré skutky celého sveta nemôžu vyvážiť jeden hriech. Nedokáže to ani dočasné utrpenie, či už tu na zemi, alebo neskôr na mieste, ako je očistec, ako navrhujú niektorí ľudia. Trest za hriech je smrť, večné oddelenie od Boha.

Nemôžete si zarobiť svoju cestu do neba. To je beznádejné úsilie. Namiesto toho chváľte Boha, že poslal svojho Syna, aby za vás zomrel! Ďakujte Mu, že je ochotný odpustiť váš hriech a darovať vám večný život.

Čo mám robiť „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Oni povedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“

Skutky 16:30,31

Čo musíme urobiť, aby sme prijali Boží dar spasenia? „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený.“ Možno si teraz myslíte, čo je na tomto nové? Vždy som veril v Ježiša. Pravdepodobne asi prijímate základné historické pravdy o Kristovi. Možno ste odriekali Apoštolské vyznanie viery na omši už viac ako tisíckrát.

Avšak veriť v Ježiša tak, aby ste boli spasení znamená viac, než len súhlasiť s niekoľkými faktami o Ňom. Znamená to aj to, že sa spoľahnete na Neho, aby vás zmieril s Bohom. Znamená to, dať svoju vieru v Krista ako v toho, ktorý zomrel na vašom mieste a zobral namiesto vás váš trest. Znamená to dôverovať Mu a len Jemu samému, že vás zachráni od budúceho hnevu. Božie slovo hovorí, že spasenie je len v Ježišovi a „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Skutky 4:12).

Ak ste doteraz neuverili v Ježiša ako v toho, kto zachraňuje pred trestom za hriech, môžete Ho prijať ako svojho Spasiteľa teraz:

· Spasenie začína pokáním. Ak ste tak ešte neurobili, pokorte sa pred Bohom, vyznajte svoje hriechy a vinu. Vyjadrite svoju túžbu konať jeho vôľu a veriť Mu, že vám dá schopnosť konať to, čo je správne.

· Hneď potom vložte svoju vieru v Pána Ježiša, aby vás zachránil. Povedzte Bohu, že sa spoliehate na Kristovu smrť na kríži ako na úplnú platbu za vaše hriechy.

· Vyhláste pred Bohom, že už sa viac nebudete spoliehať na nikoho iného vo veci spasenia – nie na seba, na svojho kňaza, Máriu, svätých, Cirkev, svoj krst, svoju účasť na ďalších sviatostiach, na svoju snahu poslúchať desať prikázaní – ani len na svoje dobré skutky. Povedzte Bohu, že ste sa rozhodli dôverovať Ježišovi a len Ježišovi vo veci svojho spasenia.

· Poďakujte Bohu za jeho bezplatnú ponuku odpustenia a večného života. Vyznajte, že si nezaslúžite takéto štedré zaobchádzanie a prijmite to ako nezaslúžený dar od Boha.

Môžete tak urobiť dnes, hovoriac s Bohom v modlitbe svojimi vlastnými slovami. Keď tak raz urobíte, povedzte svojej rodine a priateľom o svojom rozhodnutí učiniť pokánie a uveriť v Ježiša na spasenie. Povzbuďte ich, aby urobili tak isto. Biblia hovorí, že Boh ponúka spasenie „vám a vašej domácnosti“ (Skutky 16:31).

Čo sa stalo s dobrou správou? A hovoril im: "Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje.

Marek 7:9

Boh dal Izraelskému národu ich náboženstvo na hore Sinai, keď hovoril k Izraelitom cez Mojžiša. V čase, keď prišiel Ježiš, o 1400 rokov neskôr, boli už vzdialení od pravdy. Opustili napísané Božie inštrukcie, totiž Písma Starej zmluvy, aby namiesto nich nasledovali tradície svojich učiteľov a vodcov. Za to ich Ježiš príkro karhal (viď Marek 7:1–13).

Žiaľ, Rímskokatolícka cirkev urobila tú istú chybu. Tým, že zrušila Božie slovo a nasleduje tradície ľudí, opustila pravú kresťanskú vieru. Cirkev už viac neučí spasenie z čistej milosti skrze samotnú vieru, len pre samého Krista, tak ako ho nachádzame v Svätých písmach. Už viac neprehlasuje Ježišovo posolstvo: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Marek 1:15).

Rím dnes učí, že nebo je odmena, ktorá sa dá zaslúžiť za dobré skutky vykonané s Božou pomocou. Aby ste sa dostali do neba, musíte získať a mať v duši posväcujúcu milosť a zachovať ju tam až do svojej smrti. Cirkev vraví, že na to, aby sa vám to podarilo, musíte robiť desať vecí:

· veriť v Boha

· byť pokrstený

· byť verným členom Katolíckej cirkvi

· milovať Boha

· milovať svojho blížneho

· dodržiavať desať prikázaní

· prijímať sviatosti, hlavne eucharistiu

· modliť sa

· robiť dobré skutky

· zomrieť v stave milosti a pred smrťou vyznať všetky smrteľné hriechy

Namáhať sa s cieľom dostať sa do neba cez konanie týchto desiatich vecí nie je posolstvo spasenia, ktoré priniesol Ježiš Kristus a ktoré zaznamenal Svätý Duch v Novej zmluve. Tam Boh zasľubuje: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený“ (Skutky 16:31). Podľa Biblie večný život nie je zaslúžená odmena, ale Boží dar (Rimanom 6:23).

Božie slovo alebo ľudské slovo? Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.

Ján 17:17

Boh použil ľudí na to, aby napísal Bibliu. Avšak to, čo napísali, neboli ich vlastné myšlienky. Peter hovorí, že „pod vedením Ducha Svätého prehovorili“ pisatelia (2. Petrov 1:21). Písma sú teda Božím slovom. Sú inšpirované, „vnuknuté“ (2. Timotejovi 3:16).

Ako taká, Biblia obsahuje len pravdu. Boh ju poskytol na „poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ (2. Timotejovi 3:16,17). Je to dokonalý návod na kresťanskú vieru.

Katolícka cirkev nesúhlasí. Vraví, že Biblia nestačí. Človek musí nasledovať aj Tradíciu, nezapísané učenie, ktoré údajne žije v Cirkvi a odovzdávalo sa celé storočia. Cirkev vraví, že katolík musí Tradíciu poslúchať práve takou mierou ako aj Písma.

Navyše, pápež a biskupi tvrdia, že len oni dokážu určiť pravý význam Písma a Tradície. Keďže si nárokujú, že sú „nasledovníci 12 apoštolov“ ich rozhodnutia sú konečné. Nikto nemôže spochybniť ich učenie.

V kontraste k tomu, Kristus a jeho apoštolovia nariadili prvým kresťanom, „všetko skúmajte“ (1. Solúnčanom 5:21). Učili svojich nasledovníkov, aby používali Písma ako jedinú normu na testovanie pravdivosti každého učenia a na vystríhanie sa tých, ktorí sú „falošní apoštoli, klamní pracovníci, ktorí sa tvária, akoby boli Kristovými apoštolmi“ (2. Korinťanom 11:13).

Už sme videli, ako tradícia zmenila pôvodné posolstvo spasenia. Pozrime sa teraz, ako ovplyvnila katolícky pohľad na omšu a Máriu.

Ako mám uctievať Krista? Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“

Lukáš 22:19

Počas poslednej večere Kristus požiadal svojich učeníkov, aby jedli chlieb a pili víno na jeho pamiatku. Chlieb a víno mali slúžiť ako symboly jeho tela a krvi. Tieto symboly majú pomôcť kresťanom, aby sústredili svoju pozornosť na to, čo Kristus pre nich vykonal na kríži. Týmto spôsobom majú „zvestovať Pánovu smrť, kým nepríde“ (1. Korinťanom 11:26).

Rímskokatolícka cirkev zmenila tento jednoduchý úkon na tajomný rituál. Jeho cieľom už viac nie je si jednoducho pripomenúť Krista chlebom a vínom pri stole. Teraz už podľa Tradície kňaz údajne obetuje Krista na oltári. Toto sa uskutočňuje počas omše, keď kňaz opakuje Kristove slová z poslednej večere. Cirkev tvrdí, že v tej chvíli sa chlieb a víno premieňajú na doslovné telo a krv Ježiša. Tí, ktorí sa omše zúčastnili, si ich majú uctiť ako božské. Tým, že tento chlieb a víno kňaz pozdvihne nad oltár, takto znova ponúkne Otcovi Krista ako obeť. Cirkev hovorí, že táto obeta pôsobí zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych. Cirkev tvrdí, že je to skutočná obeť, obeť kríža.

Tento rituál nemá žiaden biblický podklad. Nikde v Písmach nečítame, že by sa prví kresťania pokúšali obetovať Krista cez chlieb a víno. Kríž bol hroznou udalosťou, kde Ježiša umučili jeho nepriatelia až na smrť. Prečo by v tom chceli kresťania pokračovať?

Jedenkrát stačilo. Keď Ježiš umieral na kríži, povedal: „Je dokonané“ (Ján 19:30). On „priniesol jedinú obetu za hriechy“ (Hebrejom 10:12). „A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech“ (Hebrejom 10:18). Navyše, Kristus je teraz oslávený v nebi. On nie je predmet na obetovanie, ktorý treba opakovane obetovať. Biblia hovorí, „že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rimanom 6:9). Aj napriek tomu však Rímskokatolícka cirkev hovorí, že obeť na kríži sa musí opakovane obnovovať. Tvrdí, že toto je potrebné, na uskutočnenie diela vykúpenia. Toto je dôvod, prečo katolícki kňazi vysluhujú na omši eucharistiu asi 120 miliónkrát ročne.

Každý z nás si musí zvoliť, akým spôsobom bude uctievať Krista. To, ako chápeme spasenie, bude mať vplyv na toto rozhodnutie. Ak sa nádejame, že sa dostaneme do neba cez celoživotný proces prijímania sviatostí, poslúchania a dobrých skutkov, potom asi budeme mať potrebu po nejakej opakovanej obeti, ako je omša. Ak na druhej strane dôverujeme Kristovej smrti na kríži a považujeme ju za dokonalú a dostatočnú obeť za naše hriechy, potom budeme chcieť oslavovať jeho dokončené dielo. Našou túžbou bude uctievať spolu s kresťanmi, ktorý používajú chlieb a víno ako symbol na pripomenutie si Krista a nie na to, aby Ho obetovali.

Kto je skutočná Mária? Keď [anjel] vošiel k nej, povedal: „Raduj sa, naplnená milosťou, Pán s tebou“[1]

Lukáš 1:28

Nová zmluva prezentuje Máriu ako odovzdanú Božiu služobnicu. Keď jej anjel Gabriel povedal, že si ju Boh vyvolil, aby porodila dieťa – Krista, pokorne to prijala. „Mária povedala: ‘Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.’“ (Lukáš 1:38).

Písmo stručne spomína Máriu vo vzťahu k niekoľkým udalostiam z Ježišovho života. Na svadbe v Káne, keď sa minulo víno, požiadala Mária Ježiša o pomoc a sluhom dala tento pokyn, „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Ján 2:5). (Toto je dobrá rada pre nás všetkých.) Keď Ježiš visel na kríži, Mária stála poblízku (Ján 19:25). Po Ježišovom nanebovstúpení sa vrátila spolu s učeníkmi do hornej siene. Tam sa odovzdala modlitbe (Skutky 1:14).

Biblia nehovorí už nič viac o zvyšku Máriinho života. Vlastne, keď sa to všetko spočíta, hovorí o nej veľmi málo.

V kontraste k tomu má Katolícka cirkev veľa čo povedať o Márii a často ide ďaleko za hranice toho, čo udáva biblická správa. Napríklad, Cirkev hovorí, že Mária sa narodila bez dedičného hriechu. Toto tvrdenie označuje pojmom „dogma o Nepoškvrnenom počatí“. Toto učenie vyhlásil v roku 1854 pápež Pius IX. za dogmu, teda za oficiálne učenie údajne prijaté od Boha. Aj keď Biblia hovorí, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rimanom 3:23), Cirkev vraví, že Mária nikdy nezhrešila.

Cirkev tiež učí, že na konci Máriinho života ju Boh aj s telom zobral do neba. Toto je „doktrína o Nanebovzatí Márie.“ Pápež Pius XII. toto učenie vyhlásil za dogmu v roku 1950. Biblia nikde nespomína, že by Boh vzal Máriu do neba.

Cirkev hovorí, že Mária je posadená v nebesiach ako „Kráľovná nebies a zeme.“ Svojim verným prikazuje, aby ju uctievali ako „Najmocnejšiu Pannu“, „Matku milosrdenstva“, „Stolicu múdrosti“ a „Celú svätú.“ Ľudia majú svoje modlitby smerovať k nej, pretože ona je „Orodovnica“, „Pomocnica“, „Matka milosti“ (cez ktorú prúdia všetky požehnania) a „Prostrednica“.

Biblia vyhradzuje tieto tituly pre Boha. Učí, že existuje „jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1. Timotejovi 2:5). Hovorí kresťanom, aby svoje potreby priniesli priamo k svojmu nebeskému Otcovi v mene Ježiša (Ján 14:13,14). Nikde v celej Biblii sa nenachádza ani len jeden príklad, kde by sa ktokoľvek modlil k Márii alebo k svätým.

Nakoniec ešte Cirkev hovorí, že Mária je „Útočisko hriešnikov“. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi majú katolíci v hodinu svojej smrti odovzdať svoje duše úplne do jej opatery. V kontraste k tomu Biblia hovorí, že máme v úplnej dôvere uveriť Kristovi, že On nás zachráni (Rimanom 10:8–13).

Kam sa mám teraz vydať? A tí boli šľachetnejší ako tamtí v Solúne. Oni prijímali slovo s veľkou dychtivosťou a každý deň skúmali Písma, či je to naozaj tak.

Skutky 17:11

Po tom, čo bol Kristus vzkriesený a vystúpil na nebesia, sa jeho učeníci rozišli po svete, aby kázali dobrú správu o spasení. Väčšina z tých, ktorí počuli toto posolstvo, Ho odmietla a niektorí sa dokonca rozhnevali a stali sa nepriateľskými. Ale iní počúvali a uvažovali. Medzi takými boli aj tí z Berie. Biblia o nich hovorí, že „boli šľachetnejší“. Zaujímalo ich to, čo im apoštol Pavol chcel povedať, ale takisto si sami pre seba chceli overiť, či je to pravda. A preto “každý deň skúmali Písma, aby zistili, či to, čo Pavol hovorí, je pravda“. Keď získali presvedčenie, že jeho učenie súhlasí s Božím Slovom, prijali Pavlove posolstvo a uverili, že Kristus ich zachráni. Každý z nás potrebuje urobiť to isté. Pretože máme osobnú zodpovednosť za naše duše, musíme hľadať pravdu a podľa toho Bohu odpovedať. Tabuľka uvedená nižšie vám v tom má pomôcť. Začnite modlitbou, poproste Boha, aby vám dal múdrosť, potom Mu verte, že vás povedie cez svoje Slovo. Nebudete sklamaní.

Základné učenie o Ježišovi, spasení a milosti. Ježiš pozýva ľudí k osobnému vzťahu s Ním. Matúš 11:25 – 30; Ján 10:1 – 18

Záznam o Ježišovom učení a živote, napísaný s cieľom vysvetliť, ako môžeme prijať večný život skrze vieru v Neho. Evanjelium podľa Jána

Najúplnejšie vysvetlenie spasenia v Biblii. Epištola Rimanom 1:16 – 5:21

Varovanie proti chybnému snaženiu dostať sa do neba cez vieru a dobré skutky. Epištola Galaťanom

História rannej cirkvi, kde je zaznamenané kázanie apoštolov a to, ako prví kresťania praktizovali svoju vieru. Skutky apoštolov

Tu Pavol odmieta spoliehanie sa na náboženské úkony s cieľom získať spasenie. Epištola Filipänom 3:1 – 11

Vysvetlenie toho, ako sa skutočná spasiteľná viera prejavuje v dobrých skutkoch. Epištola Jakuba 2:14 – 26

Dva poetické opisy ukrižovania Krista , ktoré zapísali židovskí proroci stovky rokov predtým, než Ježiš prišiel na zem. Žalm 22, Izaiáš 53

Pánov príkaz, aby kresťania jedli na jeho pamiatku chlieb a víno. Matúš 26:26 – 30; Marek 14:22 – 25; Lukáš 22:14 – 20; 1 Korinťanom 11:17 –34

Úplná nadradenosť a jedinečnosť Kristovej obete z dôvodu, že sa stala raz a navždy. Epištola Hebrejom 9:1 – 10:18

Všetky pasáže v Novej zmluve, ktoré spomínajú Máriu. Matúš 1:18 – 2:23; 12:46 – 50; 13:55,56; Marek 3:20 – 35; 6:3,4; Lukáš 1:26 – 2:51; 8:19 – 21; Ján 2:1 – 12; 6:42; 19:25 – 27; Skutky 1:14; Galaťanom 4:4


[1] Tento citát je uvedený podľa Slovenského ekumenického prekladu z roku 1997.

Good News for Catholics, P.O. Box 595, Cupertino, CA 95015, U.S.A. http://www.gnfc­.org/Kniha je voľne šíriteľná za podmienky, že nedôjde ku žiadnej zmene jej obsahu a ani rozsahu. Nie je možné šíriť za úplatu väčšiu než je výška samot. nákl. na jej šírenie. Knihu je možné vytlačiť a šíriť za úplatu najviac vo výške samot. nákl. na tlač Tento dokument je voľne šíriteľný a kopirovateľný v nezmenenej podobe. Nemožno publikovať za účelom dosahovania zisku bez súhlasu autora, resp. prekladateľa.

Resume: Aj keď bola moja mladosť plná náboženstva, Boh v nej chýbal. Môj život sa vtedy točil okolo farnosti: nedeľná omša, miestna cirkevná škola, prvé sväté prijímanie, športové družstvá, služba miništranta, birmovanie, klub mladých a nakoniec veľká katolícka svadba. Ale až potom, čo som promóciou zakončil štúdium na vysokej škole, som spoznal Boha v osobnom živote. Cez čítanie Novej zmluvy som objavil Božiu cestu spasenia a Spasiteľa, ktorý zasľúbil: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Ján 10:10). Aj keď už viac nie som katolík, moje srdce zostáva v blízkosti katolíkov. Veľa im dlžím, obzvlášť svojej rodine a tiež kňazom a rehoľníčkam, ktoré sa o mňa tak láskyplne starali. Je to dôvod, prečo som napísal túto malú knižku. Znepokojuje ma, že mnohí ďalší sú na tom tak, ako som bol ja kedysi. Boli pokrstení a chodia na omšu, ale hlboko vo vnútri cítia, že Boh im je neznámy. A čo vy? Poznáte Ho? Je On centrom vášho života? Kniha Otázky, ktoré by si mal položiť každý katolík vám predkladá dôležité otázky, ktoré by mal zvážiť každý katolík. Zároveň tým, že ponúka odpovede priamo zo Svätých písem, vysvetľuje, ako môžete mať blízky vzťah s Bohom. Súčasne ukazuje, ako môžete získať istotu, že s Ním budete žiť navždy v nebi.