Tri stánky

Rado Naniaš

http://www.krestan.sk/blog/selah/tri-stanky

 

Verím, že sa pamätáte na situáciu na hore, keď sa Pán Ježiš v prítomnosti Petra, Jána a Jakuba premenil a žiaril vo svojej sláve, ktorá Mu náležala a zjavili sa pri Ňom Mojžiš a Eliáš. 

Peter vtedy zapotil: Majstre, dobre je nám tu! Urobme tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi.
 
Dlhé roky som nechápal, prečo chcel postaviť stánok pre Mojžiša a stánok pre Eliáša. Viacerí sa určite pamätáte, že o tejto pasáži som už písal v sérii Úskalia služobností v článku Dobre je nám tu, a práve vtedy som dostal zjavenie o tom, čo vlastne toto všetko znamená.
 
Mnohí z našich súrodencov správne vnímajú, že je nemiestne postaviť stánky pre Mojžiša a Eliáša, že je to vlastne modloslužba, uctievanie ľudí.
Takisto mnohí kresťania správne chápu ten význam, že Mojžiš a Eliáš predstavujú ZÁKON A PROROKOV. Spomínate si, ako často Pán Ježiš používal toto vyjadrenie? Zákon a proroci.
 
Skrátene povedané - starý spôsob, stará zmluva.
 
Prečo nemožno postaviť teda stánky pre Zákon a prorokov?
Pretože koniec zákona je Kristus (Rim 10.4).
 
Ak sme boli Kristom ospravedlnení, a to sme boli, keď sme prijali Jeho milosť (škoda, že si nemôžete prečítať môj článok Ospravedlnenie, to je totiž jeden z tých, ktoré nevidno), tak sme spravodliví, nie preto, že by sme mali nejakú našu vlastnú spravodlivosť, ale preto, že našou spravodlivosťou je Ježiš Kristus (1Kor 1.30, 2Kor 5.21). Nie skrze našu spravodlivosť, ale skrze spravodlivosť Božiu (Rim 1.17, Rim 3.21, Rim 10.3).
O tomto som už písal v článku Sloboda od zákona, a mohli by sme (a verím, že ešte aj budeme) veľa čo ešte rozprávať.
 
Znamená to ale zaujímavú vec. Rozmýšlali ste už niekedy nad tým, prečo sa chodí na súd? Chodia tam spravodliví? Alebo tí, ktorí sú podozriví z viny, či priamo vinní?
Chodí sa na súd pre odmenu? Veru nie. Na súd sa chodí len pre vymeranie trestu. My sme predsa už súd (a jeho rozsudok smrti) nad sebou prijali, keď sme sa zriekli sami seba, aby sme už nežili viac my, ale Kristus v nás. Sám Pán Ježiš potvrdzuje, že kto uveril, nejde už na súd, ale prešiel zo smrti do života (Jn 5.24).
 
To znamená ale, že zákon nie je pre spravodlivých. A veruže toto Písmo hovori v 1Tim 1.9.
My už nie sme pod zákonom (Rim 6.14-15). Čo to teda znamená, že nie sme pod zákonom? Môžeme vari teda zákon Boží porušovať? Určite nie.
 
Pán to jasne hovorí, že naša spravodlivosť (tá, ktorá je zjavovaná skrze naše skutky), má byť oveľa väčšia než spravodlivosť náboženských snaživcov, farizejov a zákonníkov (Mt 5.20). A Pavol to vysvetľuje: Ale keď vás Duch vedie, nie ste pod zákonom (Gal 5.18).
 
Skúsim vám to vysvetliť, čo to znamená v praxi:
 
Zákon hovorí: Nepokradneš! Alebo ešte lepšie - slovami Pána Ježiša, aby ste porozumeli Jeho kázaniu na hore:
Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nepokradneš!
Ale ja vám hovorím, že ak neobdarúvate, nečiníte lásku!
Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nepovieš kriveho svedectva! Ale ja vám hovorím, ak nevovádzate ľudí do pravdy, tak ich nemilujete a ste ľahostajní, že idú do zatratenia!
 
Ak ťa vedie Duch Boží, budeš myslieť na to, ako obdarovať blížneho, a ani ťa len nenapadne biť sa do pŕs, že si nepokradol!
 
O tomto to je. Mnohí náboženskí snaživci sa snažia zapáčiť Bohu tým, keď ukazujú Bohu, ako mali možnosť ukradnúť a neukradli. A keďže svoj boj s vlastnou žiadosťou pokradnúť vyhrali, sú na to patrične pyšní a bez váhania odsudzujú vo svojom srdci tých, ktorí zhrešili.
 
Lenže zabúdajú, že oni sami padajú v inom. Všetci padáme. Jeden v jednom, iný v onom. Milosť je všetko, čo máme. Ak sa však zadívame na zákon, ktorý nás súdi, nájdeme sa ako vinníci. 
 
Preto nás Písmo povzbudzuje k tomu, aby sme sa zahľadeli do dokonalého (nového) zákona slobody (zmluva milosti). Aby sme nepozerali na svet a na ľudí očami starého zákona, lebo ak máme pred očami NEPOKRADNEŠ, tak s tým zákonite budeme bojovať. 
Ak však budeme hľadieť na Krista a na Jeho lásku, nepotrebujeme prikázania, pretože láska blížnemu zle nečiní (Rim 13.10) a v láske sú naplnené aj zákon, aj proroci (Mt 22.37-40). Iba ten, kto nie je dokonalý v láske, má strach. Prečo? Pretože, chudák, hľadí na zákon, preto nevie vstúpiť viac do lásky, viac sa jej oddať a nechať sa jej milosťou obmyť. 
 
Jediné prikázanie Novej zmluvy je:
Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali (Jn 13.34).
Všimnite si, že Pán Ježiš povedal NOVÉ prikázanie vám dávam. Nové! Ale ak je dané niečo nové, znamená to, že staré už neplati (Žid 8.13). Nestačí nekonať zlo (dodržiavať zákon). Kto vie dobre činiť a nečiní, hriech má (Jk 4.17).
 
Nateraz k téme o naplnení zákona v Kristovi dosť. Prejdeme ďalej.
 
Takže už vidíme, že postaviť stánky zákonu a prorokom, je neposlusnosť Pánovi, je to v skutočnosti kochanie sa samým sebou, aký som snaživý. Je to náboženstvo skutkov.
A to bez ohľadu na to, či je niekto znovuzrodený alebo nie. Pavol Galaťanom jasne napísal, že je možné začať Duchom a potom sa vrátiť do chodenia telom. Nie, takto to správne nie je.
 
Lenže...
… čo ten stánok pre Ježiša?
Toto je iná vec. Čo môže byť zlé na tom postaviť stánok pre Ježiša? A práve toto mi nešlo do hlavy toľké roky. A toto mi vysvetlil Pán práve vtedy, keď som písal Úskalia služobností. Krátko na to mi vysvetlil aj ďalší význam stánkov pre Mojžiša a pre Eliáša, a to vám chcem teraz napísať.
Ak by sa jednalo len o tú slobodu od zákona, ako som ju rozpísal vyššie, či v článkoch predtým, stačilo by...
… lenže je tu to lenže: prečo nebolo (a nie je) správne postaviť stánok svojmu Majstrovi, ako Ho Peter v tej chvíli jasne pomenoval?
Čo je zlé na tom, keď zbožní ľudia chcú prejaviť úctu svojmu Pánovi a postaviť Mu chrám?
 
Predtým vám ale rozpoviem jedno podobenstvo o tom, čo znamená byť vedený Duchom Božím, ktoré mi pred rokmi povedal jeden milovaný brat.
 
Duch Boží viedol cez púšť troch mužov. Bolo to dlhé a úmorné putovanie, ale kráčali s vierou, že Boh má s nimi zámer a ich putovanie jasný cieľ. Po mnohých dňoch prišli do oázy. Občerstvili sa vodou, jedlom, príjemne posedeli v chládku košatých stromov. Bolo to veľmi povzbudzujúce. 
V oáze boli aj ďalší ľudia. Naši traja pútnici zrazu našli mnoho spoločného s ostatnými vôkol a viedli družné rozhovory sediac v príjemnom chládku držiac poháre s chladivou vodou. Oáza uprostred púšte, raj na zemi.
V istý moment povedal Boží Duch týmto trom: Vstaňte, ideme ďalej.
Jeden sa postavil, dvaja však ostali sedieť. Nechápavo sa na nich pozrel a pýta sa: Nejdete? Pán nás vedie ďalej...
Odpovedali: Súď sám, či to môže byť Boží hlas. Trmácali sme sa drsnou horúčavou púšte na pokraji smrti, tu sme našli všetko, čo potrebuje naše telo i naša duša. Zaiste bol toto cieľ cesty. My ostávame. Ty si blázon, keď ideš.
 
…k tomuto podobenstvu sa ešte vrátim. 
Prečo tri stánky? Prečo tri? Prečo zvlášť Mojžišovi a zvlášť Eliášovi? Prečo im dvom nie jeden, ak sú zástupcovia jednoliateho učenie zákona a prorokov?
 
Poviem vám tajomstvo. Tieto tri stánky sú znakmi náboženstva. VŠADE bez rozdielu, kam sa len pozriete sú v akomkoľvek náboženstve tieto tri stánky.
Prvý detail, ktorý stojí za povšimnutie je, že Peter hovorí POSTAVÍME stánky, teda je to o ľudskej námahe, je to ľudské dielo, ľudská snaha zapáčiť sa Bohu.
 
A teraz mi dovoľte povedať vám, čo ktorý stánok predstavuje.
 
Eliášov stánok predstavuje uctievanie pomazaných ľudí, ktorých nám dal Boh, aby nás viedli. Proroci poslaní Bohom, ktorých sme sa mohli dotknúť. Proroci, na ktorých sme videli Božie pomazanie. Sú nedotknuteľní, neomylní, sú vyslancami Boha na zemi. 
Môžete si dosadiť... pápež, Mohamed, Budha... čo len chcete. Platí aj pre žijúce či nežijúce znovuzrodenecké hviezdy popstar a celebrity.
Ak čo len slovom siahneš na nášho pomazaného vodcu, stihne ťa zaslúžený trest!
 
Stánok Mojžišovi predstavuje modlu učenia, ktoré neslobodno porušiť, inak stihne vinníka trest. Mojžiš doniesol od Boha zákon. Bodka. Zákon je neporušiteľný. Ktokoľvek pojde proti zákonu musí zahynuť. Cudzoložníkov nám káže ukameňovať, skús len povedať, že nie!
Ale opäť si môžete dosadiť predstavu zákona, ako si ho ľudia predstavujú - či je to Korán, či katechizmus, či akékoľvek iné stanovy akéhokoľvek náboženského klubu o tom, ako zbožne žiť. Zase - platí aj pre znovuzrodenecké spoločenské kluby. 
Ak neveríš tak, ako naše učenie káže, a ak nežiješ podľa nášho učenia, lebo my máme to pravé, jediné správne učenie, Boh nám je svedkom, tak rob pokánie, lebo si heretik a nechceme mať s tebou nič spoločné!
 
A stánok pre Ježiša predstavuje ľudský spôsob uctievania svojho Pána. To je na tom to zlé. Ľudská predstava o tom, ako by mal vyzerať chrám. 
Otcovo srdce o tej predstave hovorí: Aký stánok, aký chrám? Toto je môj milovaný Syn, Jeho poslúchajte!
 
Jeho nasledujte, s Ním choďte. A Pán Ježiš zišiel hneď na to dole z hory, slúžiť tým, ktorí to potrebovali. Vyslobodzovať zajatých, hľadať stratených, uzdravovať nemocných...
...zatiaľ čo ľudské predstavy sú: postaviť budovu, prípadne aspoň prenajať a určiť rozvrh služieb a bohoslužieb. Kto ako a kedy bude čo robiť.
 
Ideme predsa v šľapajách našich zbožných otcov a vôbec sa nepýtame nebeského Otca, či v tom máme pokračovať. Máme predsa pred očami “dobre je nám tu”, pretože tu kedysi bol Pán a bolo nám tu kedysi dobre, čo na tom, že On už zišiel z hory a stánok je pustý...
...budeme spievať hlasnejšie, snáď sa rýchlo vráti.
 
Sme ako tí dvaja v tej oáze, ktorí sa tam zabývali. Je pre nás neprestaviteľné, že by nám Pán povedal, aby sme išli z oázy nášho zborečku zase do púšte. Uvedomujem si, že prakticky nepoznám kresťana, ktorý by sa v nedeľu, alebo v deň, keď sa koná ich “bohoslužba v ich stánku”, ktorý by sa pýtal Pána, či tam má vôbec ísť, alebo má ísť inde, napríklad sa prechádzať po meste, aby ho Pán priviedol k nejakým stratených dušiam. Alebo či nemá zostať doma a modliť sa.
Chodiť do zboru v pravidelný čas je mnohým modlou. Nie je vôbec možné pripustiť, že by to bol stánok pre Ježiša. 
 
Áno, uvedomujem si, že mnohí kresťania jasne chápu rozdiel, že tým chrámom Božím nie je budova, ale Boží ľud, že Boží chrám je postavený zo živých kameňov, lenže ten stánok pre Ježiša je SPÔSOB ako sa ľudia snažia o to, ako to má v tom stánku vyzerať. Plánujú to ľudia, stavajú to ľudia a vykonávajú to ľudia. 
 
Mám však pre vás tajomstvo - my, čo chodíme s Pánom Ježišom, máme oltár, z ktorého NEMÔŽU, nemajú právo, jesť tí, ktorí konajú bohoslužbu v stánku (Žid 13.10)!
 
Všetky tieto tri stánky sú spoľahlivým detektorom toho, či tí ktorí ľudia CHODIA s Kristom, alebo žijú v stánkoch na hore, kde voľakedy dávno zažili slávu Božiu, dotyk Boží, alebo (u bludných vierovyznaní) slávu ľudskú, démonické zjavenia či čokoľvek iné.
 
Pred nejakým časom som u jedného bračeka čítal v slzách slovo z Písma:
 
Títo všetci umierali vo viere a nedosiahli, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi na zemi. Lebo tí, čo takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. A keby boli mysleli na zem, z ktorej vyšli, by mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej vlasti, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil (nebeské) mesto. 
...iní podstupovali muky, a neprijali prepustenie, aby dosiahli lepšie vzkriesenie. Iní zase okúsili posmech a bičovanie, ba aj putá a väzenie. Kameňovali, mučili, rozpiľovali ich, umierali mečom, blúdievali v ovčích a kozích kožiach, strádavali, trpievali útlak a ubližovanie, ONI, KTORÝCH SVET NEBOL HODEN, túlavali sa po púštiach a vrchoch, po jaskyniach a prepadliskách zeme.
(Žid 11.13-16, Žid 11.35-38)
 
Oni, ktorých svet nebol hoden! Svet ich nebol hoden! To je pohľad Boha na tých, ktorí nemilujú svet i svojej duše kvôli Kristovi. Pohanenie sveta, ba dokonca pohanenie blížnymi kvôli Kristovi, im je milšie, než by prijali prepustenie z tohto statusu. Rozhodli sa vzdať sa všetkého, a pohanenie Kristovo mať za viac, než všetky poklady sveta (Žid 11.26).
 
Ó, Pane, koľko Tvojich detí dnes túži po uznaní ľudí! Koľko tých, čo hovoria, že Teba hľadajú, hľadajú svoju slávu, ako vyzerajú v očiach iných, koľkí hľadajú slasti tohto sveta! Odpusť Pane, zmiluj sa a zakroč! 
 
Jeden brat, ktorý chodil slúžiť do mnohých krajín, raz pricestoval do krajiny, v ktorej býval práve vo chvíli, keď na to isté letisko pristávalo lietadlo s prezidentom tej krajiny, ktorý bol kdesi v Afrike na poľovačke. Samozrejmosťou boli vrúcne ovácie a chválospevy mnohopočetného zástupu ľudí na prezidenta, keď si ten brat v tej chvíli pred Pánom vzdychol: Pane Ježišu, tento bol na dovolenke, zapoľovať si bol, a tak ho vítajú, keď sa vracia domov, ako keby neviem čo úžasné tam robil. 
A ja, čo v slzách slúžim dušiam, za ktoré si Ty hynul, mňa tu víta len hŕstka. Ľudia jemu vzdávajú slávu, nie Tebe a Tvojmu dielu. Kto mňa víta, keď v Tvojom mne vychádzam i vchádzam?
A Pán mu na to odpovedal: Ešte nie si doma... ešte nie si doma...
 
Ešte nie sme doma. Pri našom Otcovi, pri našom Pánovi. Tam, kde nám išiel pripraviť príbytky. Ešte nie je čas uvelebiť sa v oáze. Ešte je tu práce veľa. A robotníkov málo. A Otec doteraz pracuje.
Neseď stále iba v lavici, brat môj, sestra moja. Ešte nie sme doma...
 

Rubriky:

Komentáře

Nikdo nekomentoval.
*
*
Překročil(a) jsi maximální délku komentáře o 0 znaků.
*  captcha

Poslední komentáře

CNW: Coutner

[CNW:Counter] Login:nejotazky
heslo:*****