http://www.krestanskemedia.sk/clanky_detail/?id_medium=243&id_cislo=324&id_obsah=730
O evanjelikáloch a hľadaní slobody s P. Hanesom - Časopis Dialóg
Doc. ThDr. Pavel Hanes, PhD. Vyštudoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, tu úspešne ukončil aj svoje doktorandské štúdium a v roku 2009 sa habilitoval na docenta. Vyše 10 rokov pôsobil ako kazateľ v Bratskej jednote baptistov. Od roku 1993 vyučuje na Katedre evanjelikálnej teológie a misie (Dnes Katedre teológie a katechetiky) na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela. Je garantom filozofie pre teológov, apologetiky a starozmluvných predmetov.
Keďže sme sa stretli na Katedre
teológie a katechetiky v prekrásnom vysokoškolskom areáli v Banskej
Bystrici, spýtal som sa, či na katedre študujú aj z iných ako
evanjelikálnych denominácií....
Sporadicky sa vyskytnú aj katolíci či evanjelici ako aj príslušníci
iných cirkví. Nie je ich veľa, asi najmä preto, lebo majú potom
problém s uplatnením. A pritom, aj keď katedru založili 4
evanjelikálne cirkvi, spoločné vzdelávanie nie je denominačné,
jednotlivé cirkvi vyučovanie doplňujú vlastnými lektorátmi. Aj
tieto cirkvi majú svoje osobitnosti v teológii a tak sme museli
nájsť v študijnom programe spoločný teologický základ prijateľný
pre všetkých. Sformulovali sme to na konferencii r. 1995 s názvom
„Evanjelikálne kresťanstvo“ v štyroch tézach: (1) konečná autorita
Písma ako Božieho slova, (2) viera v obeť Ježiša Krista, skrze
ktorú je človek zmierený s Bohom, (3) potreba vedomého obrátenia a
znovuzrodenia z Ducha Svätého, (4) život zasvätený poslušnosti
Krista, zvestovaniu evanjelia a pomoci blížnym aj v medzicirkevnej
spolupráci. Ako som povedal, každá cirkev má možnosť doškoliť
svojich teológov v odlišnostiach a špecifikách, ktoré medzi nami
sú.
Príprave kazateľov a pastorov evenjelikálnych cirkví na KTK
a jej kvalite sa budeme venovať v niektorom z ďalších čísel
Dialógu...
To som rád, lebo to je otázka, s ktorou zápasíme neustále. Diskusia
na túto tému je medzi nami učiteľmi trvalá a ak mám hovoriť za seba
– úroveň prípravy duchovných by mala byť lepšia. Do istej miery nás
limituje počet študentov, takže ťažko sa robia nejaké zaujímavé a
náročné učebné projekty, programy. Evanjelikalizmus je
„aktivistický“, teda zameraný na to, že treba v cirkvi aktívne
niečo robiť. Konkrétne, praktické úlohy. No samotná teológia je
teoretická. Treba študovať napr. hebrejčinu, cirkevné dejiny...
psychológiu, filozofiu a mnohé ďalšie disciplíny. Naši študenti
majú skôr sklony typu štúdia na „americký“ spôsob, kde sa to berie
skôr pragmaticky – načo študovať teóriu, keď život beží v
praktickej rovine, keď je podstatné, aby „to fungovalo“. Zdá sa mi,
že je to celosvetový trend. Moderný mladý človek poväčšine nechce
ísť do hĺbky. Stačí mu, že veci fungujú. A súčasný trend
evanjelikalizmu je podľa môjho pozorovania takto zameraný aj
spirituálne, lebo sa pýta – „Načo budem teoreticky rozmýšľať, keď
treba robiť? – tam sú chorí, drogovo závislí, chudobní,
neveriaci... treba dačo robiť!“ Ja si myslím, že áno, treba dačo
robiť, ale robiť tak, aby to malo kvalitu, odôvodnenie. A to je
možno príčina, že nie sme schopní, napríklad, osloviť
intelektuálov. Pokiaľ viem, v Bratislave sa to darí, napr.
kazateľovi Pastirčákovi, ale celkovo sa táto neschopnosť nesie
všetkými evanjelikálnymi cirkvami. Možno je to aj preto, lebo chýba
teoretické teologické vzdelanie. Evanjelium je síce jednoduché
posolstvo, ale potom bol dvetisícročný dosť komplikovaný teologický
vývoj jeho interpretácie. Takže sa dnes stretávajú dva extrémy: na
jednej strane sa zdôrazňuje jednoduchosť, na druhej strane dominuje
teoretická zložitosť.
Myslíte si, že tento sklon evanjelikálov k jednoduchosti
bez dokonalého poznania teoretických a teologických zložitostí je
na príčine toho, že evanjelikálne cirkvi nerastú, že nevedia
osloviť dnešného človeka? Ja mám pocit, že evanjelikálne cirkvi, sa
viac držia litery ako Ducha... hoci v Písme, ktoré dominuje v
evanjelikálnej teológii sa hovorí, že „litera zabíja, ale Duch
oživuje“ a „... kde je Duch, tam je sloboda.“
Biblia je veľmi starý text, ktorý si nárokuje, že je daný Bohom. Je
zároveň nadčasová i ukotvená v konkrétnej historickej dobe, v
konkrétnej historickej kultúre. Toto je pre mňa fascinujúce a
inšpiratívne – hľadať vzťahy Písma v rámci jeho kultúry a paralelu
toho istého Písma v našej kultúre. Myslím si, že nie vždy je možné
ísť od Písma priamo k našej kultúre. V takých prípadoch treba
hľadať paralely – čo by Písmo hovorilo dnes? Snáď by sa dalo
metaforicky povedať, že treba postaviť vnímanie Písma na
rovnobežkách. Nie tak, že do jedného bodu dáme Písmo a priamo,
možno uhlopriečkou ho prenesieme do dnešnej kultúry. Samozrejme, že
s Písmom treba pracovať veľmi opatrne. Povedzme, keď robíme
paralelný výklad podobenstva a veríme, že text je inšpirovaný
Bohom, tak si v paralele nemôžeme začať len tak vymýšľať. Ale
zároveň si myslím, že som vernejší Písmu, alebo bližšie k Písmu,
keď hľadám adekvátnu, dnešnej kultúre zodpovedajúcu paralelu. Na
toto neexistuje návod. To vyžaduje, aby sme Písmu rozumeli, aby sme
ho milovali a verili mu. Na tom, čo ste povedali o evanjelikalizme
je kus pravdy. Tak to fungovalo aj u mňa. Človek, keď sa obráti,
uteká od kultúry (mám na mysli kultúru doby v tom najširšom slova
zmysle). Kultúra je ovplyvnená hriechom a obrátený človek sa jej
bojí. To sa stalo aj mne, aj ja som sa bál, utekal som od nej a
odmietal ju. Ale myslím si, že musí prísť bod, keď sa obrátený
človek prestane kultúry báť, prestane pred ňou utekať a musí sa jej
postaviť, musí jej začať rozumieť z iného uhla pohľadu, ktorý mu dá
silu na to, aby sa necítil ohrozený kultúrou, ale aby sa stal jej
partnerom. Mám dojem, že nie vždy a všetci evanjelikálni kazatelia
a duchovní pracovníci toto zvládnu, a teda nedosiahnu ten bod, v
ktorom už netreba utekať, ale, povedzme, treba viesť dialóg. Ja sám
som si nie istý, či som ten bod našiel a či som to zvládol.
Evanjelikalizmus, ak sa to dá tak povedať, je často akoby na úteku.
Ale my potrebujeme, aby bol taký silný, aby sa prestal báť kultúry,
čo ho obklopuje, aby ju začal študovať, aby do nej mohol Písmo
vnášať inteligentne a dôveryhodne. Teológ, Paul Tillich, myslím, že
vo svojej Systematickej teológii používa taký obraz, že diskusia
medzi fundamentalistami a liberálmi je, ako keď ľudia na seba hádžu
kamene cez nepriehľadný plot. Nevidia sa navzájom, ale kamene po
sebe hádžu. A toto je tak trochu náš problém – utekáme a hádžeme
cez plot kamene.
Nie sú to obavy, že otvorenosť cirkvi, rovnocenný dialóg so
svetom, prinesie jej splynutie so svetom?
Poviem to otvorene – neviem. Môžem hovoriť len za seba, netrúfam si
hovoriť za evanjelikálov alebo za iných. To záleží aj od osobného
povolania. Ak je niekto povolaný za mnícha a pošlete ho do kultúry,
tak to nezvládne. A ani nemôžete od neho čakať, že by to mal
zvládnuť, lebo jednoducho na to nemá povolanie. Ale ak je niekto
povolaný žiť v kultúre, komunikovať s ňou a žije uzavretý v
strachu, tak to tiež nie je zvládnutie situácie. Ak by som mal
hovoriť o sebe, tak by som sa zaradil niekde na rozhranie týchto
dvoch svetov. Ako teológ by som sa mal venovať Písmu, ja veľmi
nechodím medzi ľudí, že by som diskutoval o politike, vede, kultúre
a podobne. Takže ja som dosť „zašitý“, ale snažím sa načúvať hlasom
väčšinovej kultúry.
Treba „bodu zvratu“ rozumieť tak, že obrátený človek nemá
utekať pred témami, ktoré hýbu okolitou kultúrou, ale aj kultúrou
cirkvi – povedzme rozvody, homosexualita, registrované partnerstvá,
aby som spomenul aspoň niektoré, ale treba ich prijať ako fakt,
diskutovať o nich a zotrvať v tolerancii na svojich stanoviskách v
Duchu Písma?
Pokiaľ v Písme máme viacero riešení, náznakov, dá sa o niečo
oprieť. Pri niektorých témach však ide o podstatu, aj keď v Písme
nie je priamo pomenovaná a nie je priamo naznačené riešenie.
Zoberme si registrované partnerstvá: To nie je len proti nejakej
cirkevnej kultúre, ale je to priamo proti stvoreniu, ak to chápeme
biblicky. Možno ma teraz niekto vyhlási za bigotného alebo
homofóbneho, ale v Písme sú niektoré veci, ktoré sa dajú rôzne
vykladať, ale potom sú veci, ktoré sa nedajú vykladať nijako inak,
iba tak, ako sú napísané. Prečo by sme mali, napríklad pri
homosexualite povedať, že to Písmo dovoľuje? Iná vec je, že ak to
legislatíva štátu pod vplyvom danej kultúry odobrí, no tak
kresťania ako ja, budeme mimo zákon. S tým nič nenarobíme a netreba
sa toho ani desiť. Ak to mám teda zhrnúť – v Biblii je množstvo
vecí, ktoré možno rôzne interpretovať, ale niektoré podstatné veci
sú nedotknuteľné. Myslím, že pri homosexualite sa vyzdvihuje
„láska“ ako kategória porovnateľná so vzťahom medzi mužom a ženou.
Ak toto niekto tvrdí, podľa môjho názoru, je lepšie teologickú
diskusiu s ním ukončiť a dohodnúť sa na modus vivendi (prípadne sa
dohodnúť, že sa nedohodneme). Ak v štáte demokratická väčšina
odhlasuje, že tu má byť registrované partnerstvo, tak ja budem
proti, lebo proti je Písmo. A uvidíme, aká bude zo strany väčšiny,
alebo legislatívy tolerancia. Tá sa však dnes nedefinuje ako
„znášanlivosť“. Tolerancia v pôvodnom význame totiž znamená, že
hoci považujem to, čo tvrdí iný, za nesprávne, viem to znášať.
Vtedy som tolerantný.
Pri rôznych uvoľnených interpretáciách Písma v súvislosti s
aktuálnymi problémami dnešného sveta mi často prídu na myseľ
Petrove slová na Apoštolskom sneme, ktoré boli síce v inej
súvislosti, ale zazneli: Prečo teraz pokúšate Boha a kladiete na
šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani
my? Ale veríme, že milosťou Pána Ježiša budeme spasení takisto ako
oni. Nie sú to slová, ktoré umožňujú určité ospravedlnenia
uvoľneného konania, slobodnej interpretácie Písma?
Tu sme na veľmi citlivej pôde. Vrátim sa k tomu, čo sme už hovorili
– musíme sa pýtať, čo je paralela? Peter hovoril o zákone a
milosti. Ak nájdeme dnes k tomu legitímnu paralelu, tak máte
pravdu. Možno to takto vykladať a ospravedlňovať sa. Ale treba
rozseknúť jeden uzol: Čo je paralela? Na to je poslaný Svätý Duch,
aby sme mali vnútorné potvrdenie, či dobre rozmýšľame. Aby sme
nehľadali vymyslené paralely. Zároveň si nemyslím, že teológovia
majú na všetko odpoveď. Ale hľadať ju treba. Biblia niečo hovorí v
Starej zmluve a niečo hovorí v Novej zmluve. V tomto konkrétnom
prípade išlo o dodržanie starozmluvného zákona a novozmluvnej
milosti. Aj so slobodou pri intepretácii Písma a hľadaní paralel
treba narábať zodpovedne. Ale aj so slobodou ako takou. Nedávno som
čítal jedného amerického autora, ktorý rozoberá pojem slobody.
Hovorí asi toto: „Sloboda má hodnotu podľa toho, koho, alebo čo
oslobodzuje“. A ďalej to len voľne prerozprávam: My vnímame
slobodu, ako keby bola hodnotou sama o sebe. Bola, alebo aj je taká
predstava, že automaticky oslobodzujem niekoho, kto ju bude
využívať dobre. Takto sa v mene oslobodenia ospravedlňuje aj
násilie. Ale – osloboďte tigra z klietky v ZOO. To asi nebude
celkom dobré oslobodenie. Osloboďte zločincov a ich sloboda bude
naplnená niečím iným ako dobrom. Preto platí, že sloboda je len
rámec, do ktorého sa niečo musí vložiť. Slobodu nemožno považovať
za hodnotu bez poznania hodnoty subjektu, ktorému patrí... Ak
sloboda prináša zlo, tak sa nevyhnutne musí obmedziť. Ak pustíte
tigra do mesta, treba ho chytiť.
To je zaujímavý pohľad na slobodu...
My starší sme 40 rokov žili v neslobode, potom nás zrazu
oslobodili, ale neboli sme v slobode vychovaní, takže sme ju
naplnili tým, čo bolo po ruke. Neboli sme pripravení, neuchopili
jej napĺňanie ľudia, ktorí by ju nezneužili, ktorí by chceli robiť
len dobro. A toto sa, podľa mňa, deje okolo nás. My sme si
nepovedali hranice a smerovanie slobody. Aspoň ja mám taký dojem.
Sloboda sa stala cieľom, ale my sme potrebovali slobodu ako
prostriedok na dosiahnutie hodnôt. 40 rokov nás bombardovala
propaganda neslobody. Potom sme sa oslobodili, ale nikto si
netrúfol a asi ani nemal právo, bombardovať ju novou propagandou,
lebo v slobode sa nebombardujú ľudia. Lenže, povedané s nadsázkou –
stará propaganda zostala – možno v nás. Niečo tu bolo naučené a
nikto sa ani nepokúsil to odnaučiť. A tu sme naspäť pri evanjeliu.
Človek je ten obrazne spomínaný „tiger“, pretože má hriech. Na to,
aby ste ho oslobodili, ho potrebujete zmeniť. (Tiger možno už v
tejto súvislosti nie je najšťastnejší príklad, lebo asi sa nedá
zmeniť.) O tom je evanjelium. Kým tigra/ človeka nezmeníte, tak ho
radšej neoslobodzujte. Viem, že sme tu na veľmi citlivej pôde a ja
by som bol nerád, keby to vyznelo tak, že kým sú ľudia hriešni,
nemajú právo na slobodu. To určite tak nemyslím a tak to nemôže
byť. Ale pravda je taká, že ak vládne hriech, tak väčšinou si
„zabezpečíme“ neslobodu. Pozrime sa, napríklad na to, ako došiel
Hitler k moci. Prevzal štát v takom neporiadku, že samotní Nemci si
povedali, že lepší je nejaký diktátor, ktorý dá prácu a spraví
poriadok. My sa už naňho pozeráme po roku 1945, teda po vojne a
koncentrákoch. Ale v 30. rokoch...? Dnes sa dostávame do podobného
štádia – na obzore je globálny kolaps ako dôsledok
neporiadku.
Mladá generácia našich 40 rokov komunizmu nezažila. Má
šancu siahnuť po slobode a hodnotách, ktoré by premenili neporiadok
a nespravodlivosť na poriadok a spravodlivosť?
Aby som sa priznal, to čo sme hovorili o slobode – takmer sa bojím,
že som to povedal. Lebo od toho je len krôčik k tomu, aby to niekto
pochopil a vyložil tak, že hlásam neslobodu...
...a zneužil to?
Áno – a zneužil to: Napríklad tak, že evanjelikáli chcú, aby tu
bola nesloboda. Ale to som určite nepovedal. Ani netúžim po
politickej neslobode, ani si nemyslím, že ľuďom treba rozkazovať,
čo si majú myslieť. Ale – kto má povedať pravdu? Politici? Tí len
zneužívajú pojmy ako sloboda, demokracia, právo na dobrý život atď.
To, čo si naozaj myslia, alebo to, čo vedia, nemôžu povedať, lebo
by ich nikto nevolil. A tak klamú a zavádzajú. Musia lichotiť. Ale
ak lichotia, tak skončili s pravdou. Ak začnú hovoriť pravdu, musia
skončiť s lichotením. Kazateľ evanjelia by mal hovoriť pravdu. Ale
vystavuje sa riziku, že ho dakto môže vyhlásiť za inkvizítora,
alebo niečo iné... lebo je veľmi nepríjemné priznať si sám pred
sebou, že ja si slobodu nezaslúžim. Ale Boh odo mňa chce, aby som
si to priznal. Nie, že vy nemáte byť slobodným, alebo váš sused, ja
si nezaslúžim slobodu, kým nie som dobrým človekom. A o toto ide v
evanjeliu. Myslím si, že preto sa dostávame do neriešiteľných
problémov, lebo len chodíme okolo horúcej kaše. Toto je biblická
paralela, len povedaná politickým alebo filozofickým
slovníkom.
Priznám sa, sú to hraničné úvahy aj pre mňa. Ale vy sa asi
rád pohybujete v hraničných oblastiach, kde nie je celkom jasno
medzi dvoma svetmi. Svedčia o tom aj mnohé vaše práce a pojednania.
Prečo?
Teraz vám odhalím o sebe niečo, čo je veľmi pravdivé a nie veľmi
lichotivé. Ktosi povedal, že študenti psychológie a teológie
študujú tieto odbory preto, lebo riešia svoje vlastné problémy.
Čakalo by sa však, že človek ide študovať teológiu, lebo chce
pomôcť iným. To by mal byť motív – láska, obetavosť, a tak ďalej.
Ja som si išiel na teológiu riešiť svoj vlastný problém. Už v
mladosti som sa dostal do vážneho vnútorného konfliktu. Vyrastal
som v kresťanskej rodine, ale bol som pod silným vplyvom ateizmu. A
zrazu som nevedel: Mám veriť? Nemám veriť? Neveriť som sa bál, lebo
čo ak je to pravda o Bohu? Bál som sa veriť, lebo to bolo trápne. A
tak som hľadal, hľadal a hľadal odpovede. A zamieril som na
teológiu, lebo som si povedal, že ak sa mám dopátrať pravdy, tak
musím začať kontaktovaním Boha. Pre mňa bolo najdôležitejšie
zahryznúť sa do toho, čo ma najviac ťažilo. Ubíjajúce bolo, že som
počul riešenia, ale na otázky, ktoré mi pri tom napadali, mi nikto
neodpovedal. Mám na mysli cirkev, ktorá kázala evanjelium ako jasnú
zvesť, ale neodpovedala na moje otázky. Takže, to je aj odpoveď na
vašu otázku – po tom, čo som našiel odpoveď na problém svojej
viery, snažím sa nevyhýbať kritickým problémom (aj teologickým) a
tie sú naozaj v hraničných oblastiach dvoch názorových svetov. Tam
stretávame takéto zložité otázky a ja sa pokúšam nájsť na ne
odpovede. Ponajprv pre seba.
Ale z teológie ste zamierili do praxe – priamo na kazateľne
šíriť to, čo ste sa dozvedeli. Prestali ste
hľadať?
To hľadanie je vo mne stále. Ja som teológiu neprestal študovať
skončením štúdia na teologickej fakulte. Teológ Schleiermacher sa
údajne až do smrti podpisoval ako„študent teológie“. Aj ja si
myslím, že som stále študent. Ako kazateľ som začal v praktickom
živote skúšať, čo som sa naučil, ale viac ma priťahovali knižky na
ďalšie štúdium ako povedzme návštevy v rodinách. Začal som sa
venovať aj filozofii, lebo keď chcete rozumieť teológii, je dobre
siahnuť po filozofii.
Naplnilo vaše očakávania kazateľstvo?
Keď hovoríme o naplnení, tak by som to trochu scholasticky rozdelil
na naplnenie emocionálne a naplnenie intelektuálne. Naplnenie
emocionálne, zážitkové by som ja sotva mohol hľadať v kazateľskej
práci. Kazatelia, okrem iného, majú robiť pastorálnu prácu, chodiť
medzi ľudí, rozprávať sa s nimi, navštevovať ich. To je normálna
súčasť služby. A na to ja nie som dosť dobrý. Moja predstava o
šťastnom živote je byť s niekým, s kým si veľmi dobre rozumiem,
napríklad s rodinou, alebo byť sám so svojimi ideami, teda s
knihami. Takže emocionálne ma kazateľská služba dostávala skôr do
napätia – vedel som, že by som mal robiť niečo, čo nerobím. Ale
intelektuálne naplnenie som mal, lebo som sa v praxi stretával s
tým, na čo som hľadal odpovede. Neviem, či som odpovedal?
Čiastočne, alebo inak – čakal som, že mi poviete, že vás to
nenaplnilo, lebo ste sa napokon opäť vrátili do sveta kníh a teórie
– na fakultu. Čo odovzdávate mladým?
Neodišiel som preto, že by som pociťoval nenaplnenie. To bol čisto
praktický dôvod – v istom období došlo ku krízovému stretu mojich
kazateľských plánov a cirkevných predstáv. To, že som odišiel, nie
je návrat k teológii (od tej som nikdy neodišiel) – poviem to
trochu metaforou: ten odchod bol pre mňa katapult. Vyhodilo ma to z
lietadla tesne pred haváriou a pristal som, aj zásluhou Ondreja
Luptáka na katedre. Tu ma napĺňa intelektuálna práca, ale zase mi
chýba spoločenstvo cirkvi...
Vráťme sa ešte k vašim prácam. Dosť prekvapujúce pre mňa
bolo zistenie, že sa venujete filozofii teológie.
Prečo?
Pravdepodobne najlepšia odpoveď je, že pravda je jedna. Filozofia a
teológia nesedia v dvoch oddelených kupé vo vlaku, ktorý ide
dejinami. Keď filozof rozmýšľa pravdivo, tak síce inými slovami,
ale pýta sa na to isté, ako teológ. Snažím sa presvedčiť našich
študentov-teológov, že im pre komunikáciu so svetom nestačí jazyk
Biblie. Tým nechcem povedať, že ho majú zmeniť. Chcem povedať, že
ho majú prerozprávať do modernej reči súčasnosti, do súčasných
pojmov a do súčasných podmienok. Veď aj apoštol Pavol rozprával
inak v synagóge a inak v Aténach. Nemyslím podstatu výpovede, ale
jazykové prostriedky. V rôznych prostrediach používal rôzne,
prostrediu adekvátne komunikačné prostriedky. Keď dnes rozprávame
jazykom postmoderny, tak my by sme tiež mali používať adekvátne
zrozumiteľný jazyk. Ale ak chcem taký jazyk používať, musím ho
poznať, musím si ho naštudovať. Inak vyjdem na posmech. Preto to
nie je pre nás ľahké, ale inak sa s nami nikto vážne baviť nebude.
Ak mám lásku k človeku, čo by som ako kazateľ mal mať, tak takéto
poznávanie a štúdium by bolo aj prejavom lásky. Zápasiť o pravdu
treba vedieť. To znamená, že ak evanjelikálne kresťanstvo hlása
lásku k človeku, má rado človeka, tak ho musí vedieť osloviť, musí
hovoriť svoje myšlienky jeho rečou. To vôbec neznamená, že sa
dostane pod jeho moc, že sa ho bude báť a že mu zamlčí pravdu. Ak
chceme šíriť evanjelium, musíme ho šíriť tak, aby nám bolo
rozumieť. To je odpoveď na to, že prečo filozofia a teológia.
Pravda je jedna a filozofia dáva pojmy, ktorým moderný človek
rozumie. Samozrejme, na druhej strane, musím vedieť vysvetliť aj
niektoré biblické pojmy, ktoré zase nepozná filozofia. Filozofia
napr. nevie, čo je pokánie…
Dobre. Vieme to zhrnúť do nejakého
záveru?
Už sme hovorili, že evanjelikalizmus sa považuje za neintelektuálny
dokonca anti‑intelektuálny. Čo je čiastočne pravda. Začiatkom 80.
rokov vyšla v USA kniha evenjelikálneho autora Marka Nolla, ktorá
začína dnes už slávnou vetou: Škandálom evanjelikálneho rozumu je,
že ho veľa nie je. To dnes už neplatí, lebo z evanjelikálov (v
samotných Spojených štátoch) pochádza celý rad významných osobností
tých najrôznejších oblastí života. No u nás to ešte tak trochu
doznieva. V momente, keď vyznám to, čo vyznávam, teda, že Biblia je
Božím slovom a je neomylná, tak viem, že mnohí si pomyslia, že som
vypol mozog. Samozrejme, že by som vedel aj pokračovať, ale na to
by sa ma musel niekto spýtať – a čo ďalej? Ľudia si väčšinou
povedia, že to je nevedecké. Lebo vedecké je dnes to, čo je
skeptické. Preto sa na nás evenjelikálov pozerá ako na nemysliacich
fundamentalistov. S tým sa asi musíme vyrovnať. Ale keď niekto chce
vedieť, musí počúvať a my musíme hovoriť tak, aby nám rozumel. O to
sa v živote snažím a tomu chcem učiť aj študentov na tejto
katedre.
Viac informácii o mesačníku Dialóg nájdete tu.
Komentáře